Americký denník

Z Budapešti sme leteli za dažďa, nejaké extra výhľady sa nekonali,
akurat tak parádne obláčiky sme cez okienko pozorovali :-) v lieadle
sa nic výnimočné nekonalo, rozdávalo sa pitie a čokoládka a
taak...prestup sme mali v Zurichu - inak oficiálne najlepšie európske
letisko za posledných 5 rokov, naozaj to bolo úžasné ! Ked sme potom
o 8 hodin doleteli do Veľkého jablka ( NYC ) tak sme sa nestačili
čudovat, normálne sa nám letisko v NYC vôbec po Zurichu nepáčilo.

V Zurichu bola riadna ceremónia: museli sme si vyzut topánky,
zloži5 všetky kovové veci, priateľ musel vybrať notebook, všetko sa
presvietilo, našťastie sme prešli :-)


Do USA sme tiež prileteli za dažďa a zamračeného počasia, na
imigračnom oddelení sme čakali asi hodinu, naozaj ceremónia,
museli sme v lietadle vyplniť dva rôzne dotazníky s otázkami nasledovnho typu: aký je účel našej
cesty, na akej adrese sa budeme zdržiavať, na aké dlhé obdobie ideme, koľko
peňazí si nesieme etc. Samotné stretnutie zoči voči tomu veľkému
imigračnemu úradníkovi trvalo len možno 5 minút.


Do NYC sme doleteli po tretej miestneho času,kým sme sa vymotali z
imigračného bolo takmer šesť, a rozmýšlali sme čo s načatým večerom,
aj nejaké plány boli, nakoniec sme sa rozhodli, že do rána - do
deviatej, kedy nás čakal ďalší let do Burlingtonu prežijeme na
nújorskom letisku.

Po zaujímavej noci na letisku sme sa nalodili na let do konečnej stanice - štátu Vermont a po trištvrte hodinovej ceste z letiska na miesto nášho pracoviska sme konečne na mieste.
Robíme v rybárskom klube na brehu jazera Lake Mansfield. Všetci sú tu veľmi milí, celé zariadenie je tu také prírodné, drevené.

Druhý deň sme sa po spoločných raňajkách šli zaúčať housekeepingu, jednej z pracovných
pozícií v tomto klube ( upratovanie izieb ).
Bolo veľmi teplo celý deň, tak sme sa šli predobedom aj poobede kúpať
do jazera...nikto sa nekúpal, všetci chodili len na loďkách a chytali ryby, ale nám to nevadilo, kúpali sme sa a poobede sa pridali ďalší odvážlivci.


Jedlo je úplne fantastické, ale tak nie je to naša strava, jeme celé
služobníctvo spolu, raňajky sú o pol deviatej, obed o dvanástej,
večera o piatej, časy trošičku neštandardné, no jedná sa o to, ze hneď
po našej strave sa pripravuje strava pre veličenstvo ubytovaných
hostí, tak aby sme to nepripravovali hladní :-)

Polievka býva len zriedkakedy, a bola raz už aj studená z
jahôd a nektariniek - veľmi dobrá :-D maso tu je
úplne stále, na raňajky máme vždy aj celú misu ovocicka, kadejakych
farieb, ktore je uplne uzasneee !! po kazdom jedle su tu koláče.

PO okolí sa tu pohybuje veľa zvieriny, keď sa kúpeme v jazere tak stále do nás ďobú rybičky - však nečudo, toto je rybársky
klub :-) kŕkajú tu žaby, blízko nášho hotelíka je skala, na ktorej sa zvyknú vyhrievať hady. Včera sme videli plnú lúku
svätojánskych mušiek v noci. Veveričky, losy a bobre sú tu takisto bežnými návštevníkmi.

Čo sa týka služobníctva, je nás tu asi tak do dvadsať, všetci okrem
Slovákov bývajú u seba doma v blízkych dedinách a mestách a
chodia sem do práce na aute alebo aj na motorke :-).

Ale okrem nás šiestich Slovákov tu bývajú s nami aj dvaja chalani 18-roční Američania, to sú v pohode ľudia, ale ak nerobia, tak buď pozerajú telku, alebo
sa hrajú počítačové hry, alebo Xbox alebo playstation alebo ja neviem ešte čo. Majú príšerný bordel v
izbietke a nevedia poriadne plávať ! Šli s nimi na jazero a naozaj
im to vôbec nešlo !
Tak sme im navrhli, aby sa premiestnili na
Slovensko, že tu každé dieťa absolvuje plavecké výcviky v škole, lebo oni také nemajú :-D.
Keď som sa ich pýtala, či hovoria ešte nejakým iným jazykom ako
anglicky, tak som sa dozvedela, že majú iba veľmi malé základy španielčiny
alebo francúzštiny.

Tak to sú naše prvé impresie z Trout Clubu Lake Mansfield.