Banská Bystrica je 6. najväčším mestom Slovenska. Je síce pravda, že západní návštevníci chcú prioritne navštíviť najmä naše hlavné mesto, ale na moje veľké prekvapenie ich to celkom často ťahá aj k nám na stredné Slovensko. Nasledujúci článok približuje couchsurferov, ktorí prešli cez môj gauč.
Laura a Maarten z Holandska, Utrecht.
Moji prví gaučoví hostia. Prišli na dve noci koncom októbra minulého roka. Kúpili si superlacné ryanarovské letenky do Bratislavy, kde strávili prvú noc. Ráno sa postavili na Zlaté piesky a zdvihli prst. Stopári. To ich asi aj nasmerovalo ku mne. Ja tiež nezatajujem, že stopovanie patrí k môjmu životnému štýlu. Kontaktovali ma približne týždeň pred príchodom. Zaujímali sa o hudbu akéhokoľvek štýlu a tak sme ich s priateľom vzali na koncert začínajúcich kapiel. Úprimne podotknem, že im sa to páčilo viac ako nám. Nasledujúci deň bol pondelok, čo znamenalo pre mňa školské povinnosti. Zobrala som ich na prehliadku mojej fakulty a potom mali až do poobedia voľný program. Večer sme im s priateľom ukázali jednu štýlovú bystrickú čajovňu.
Dnes spolu príležitostne prehodíme pár slov cez sociálne siete. Boli mojimi prvými gaučovými hosťami. Týmto spôsobom už prechodili polovicu Európy a samozrejme, že sa im to veľmi páči.
Martí zo Španielska ( Katalánska ), Barcelona.
Martí ma kontaktoval tiež približne týždeň pred plánovaným príchodom. Prespal u nás počas dvoch nocí koncom novembra minulého roka. Vo februári 2009 sa vydal na cestu východným smerom. Začal v Taliansku a postupne prešiel všetky balkánske krajiny, tie medzinárodné uznané a aj tie ostatné. Potom sa cez Ukrajinu presunul do našej strednej Európy. Cestoval prevažne verejnou dopravou, aj keď miestami skúšal aj stop. Počas dní strávených u nás bolo síce extrémne zlé sychravé a daždivé počasie, ale aj tak som mu dala prehliadku mesta a šli sme sa pozrieť na moju fakultu. Keď začalo príšerne liať, skryli sme sa do útrob študovne vedeckej knižnice, čo je jedno z mojich najobľúbenejších miest. Žiadnej z pracovníčok nevadilo, že ani ja ani on sme pri sebe nemali preukazy. Jednoducho sme si tri hodinky listovali v knižkách. Večer sme boli pozvaní na halušky k mojej krstnej mame. Takto Martí ochutnal aj naše národné jedlo a celkom mu chutilo. Pôvodne plánoval skončiť svoju cestu po polroku putovania, keď však zistil, že si v rámci finančných možností môže dovoliť pokračovať tak nakoniec strávil na cestách 14 mesiacov a dnes je už naspať doma v Barcelone. Takisto neustále udržujeme kontakt cez internet.
Florien a Stephanie z Belgicka, Roeselare.
Tieto zlaté babenky boli prvými couchsurfermi, ktorých ubytovala moja kamoška Majka. Chceli jednoducho ísť na nejaký eurotrip a letenka na Slovensko vychádzala najlacnejšie. Takto sa ocitli v Banskej Bystrici v polovici februára. Pôvodne mali prísť tri a chceli si prenajať auto priamo na letisku v Bratislave a týmto spôsobom sa prepraviť do Bystrice. Nastali však mierne komplikácie, na letisku im nechceli zobrať platobnú kartu atď. Najprv tu zamýšľali ostať len jednu noc, ale keď im Majka vysvetlila, že v pondelok ( deň ich príchodu ) sa nekonajú nijaké študentské zábavy a bolo by to vskutku nerozumné opustiť Bystricu bez možnosti spoznať pravú študentskú veselicu, tak pristali a odišli až v stredu. Z neznámych príčin dostali nenormálnu chuť na lyžovanie, tak si šli vyskúšať druhýkrát v živote aké je to byť na svahu. Našťastie sa to zaobišlo bez zlomenín :-)
Benjamin a Dennis z Nemecka, Heidelberg.
Títo dvaja nemeckí chalani ma kontaktovali len jeden deň pred svojím príchodom. Keďže milujem spontánne akcie, samozrejme som ich prijala. Prišli vlakom z Nemecka a pred Banskou Bystricou už strávili jednu noc v hosteli v Bratislave. Boli vegetariáni, čo som však dopredu nevedela, lebo to nemali v profiloch a tak som to mäso určené na večeru zjedla sama. Oni samozrejme na túto situáciu boli pripravení a spoločne si v našej kuchyni ukuchtili chutné zemiakovo jablkové neidentifikovateľné čudo. Taktiež sa ich pobyt nezaobišiel bez povinnej prehliadky mesta a našej školy. Na študentskú párty sa tentoraz nešlo. Už z toho vyrástli. Nasledujúci deň sa vybrali na výlet do Štiavnice, kde sa im náramne páčilo, aj keď nikto v informačnom stredisku nehovoril žiadnym cudzím jazykom zato však po ceste stretli kopec nemecky hovoriacich ľudí, ktorí im radi všetko vysvetlili. V tom období som bola veľmi vyťažená školou a asi to bolo na mne aj patrične vidieť. Za iných podmienok nedovoľujem nikomu cudziemu u nás doma umývať riady, ale im som to jednoducho nebola schopná zakázať.
Julia z Brazílie, teraz žijúca v Británii, Londýn.
Táto energická žena ma kontaktovala približne dva mesiace pred plánovaným príchodom dlhočiznou správou. Keďže nepoužíva na cestách mobil a potrebuje mať všetko vopred naplánované a premyslené, už pred jej príchodom sme si vymenili kopec informácií, skrátka keď prišla, už to nebola cudzia osoba. Vo všeobecnosti cestuje sama a s couchsurfingom má iba tie najlepšie skúsenosti. Bola nesmierne fascinovaná hradmi a zámkami, preto prvý deň smerovala do Slovenskej Ľupče a druhý deň šla do Bojníc. Veľmi rada a dlho vedela rozprávať o všetkom možnom aj nemožnom. Niekedy som na ňu naozaj nestačila :-). Dnes spolu sem tam komunikujeme cez maily, keďže ona sociálne siete nepreferuje. Už viem u koho mám dvere otvorené v Londýne.
Maxime z Francúzska, Chalon-sur-Saone.
Maxime ma kontaktoval práve vtedy, keď sme sa vracali s mojím priateľom z veľkonočného nórskeho výletu ( samozrejme sa aj tento náš výlet niesol v znamení couchsurfingu ). Prišiel o pár dní po našom príchode na Slovensko. Celý čas čo som súčasťou tejto úžasnej komunity som snívala o tom, aby prišiel aj niekto z francúzsky hovoriacej krajiny, aby som nemusela neustále len spíkovať. Tak konečne prišiel Maxime. Podobný prípad ako Martí, ktorého som hostila pred necelým polrokom. Po našetrení dostatočných finančných prostriedkov sa vydal na cestu okolo sveta. Začal najprv obchádzať couchsurferov, ktorých on ubytoval u seba vo Francúzsku a potom sa vydal kade kde. Keďže mal so sebou aj notebook s množstvom fotiek, nechala som sa unášať jeho cestovateľskými zážitkami a aspoň na chvíľku som zabudla na moje začínajúce skúškové obdobie. Práve v tom čase mal u nás v škole prednášku francúzsky veľvyslanec na Slovensku, kde som ho zavolala. S Maximom sme sa zúčastnili pravej študentskej intrákovej narodeninovej oslavy. Síce si tam pripadal mierne starší ( čo aj bohužiaľ bola pravda ) zábave to nebránilo. Ten večer sa takisto konal koncert mojej obľúbenej kapely Para v jednom veľkom bystrickom klube, kde sme takisto nechýbali. Dnes pozorne sledujem všetky jeho cestovateľské kroky na jeho blogu. Naposledy písal z Rigy.
Couchsurfing je squellý, smelo vyskúšajte !
