Potrebovali sme jednoducho to more. La Manche bol neďaleko, ale more nás tam nelákalo. Tam je zima, my chceme teplúčko, slniečko, nie dáždik ! Toho sme už mali za týždeň viac než dosť ! Tak poďme na Azúrové pobrežie, vravím priateľovi. Dobre.
Ja so samozrejme hneď vedela, že inak ako stopom nepôjdem ale pre harmóniu nášho vzťahu sme sa šli spýtať na stanicu, koľko by to vyšlo pre jedného. Pri sume 100 eur aj môj priateľ pochopil že sa pôjde na dlhú, vyše 1000 kilometrovú cestu stopom. V Lille sme bývali v kempingu. Na obed sme sa ešte motali v meste, zistili sme horibilnú sumu za cestu do teplúčka a definitívne sme sa rozhodli. Odchádzame. Ale už boli 3 hodiny poobede, kým prídeme do kempingu, kým sa zbalíme, poskladáme stan. Ach zlatko, nenecháme to na zajtra ? Čaká nás veľmi dlhá cesta ! Nie. Už tu trčíme týždeň, je tu maximálne strašne. Ideme ! No dobre. Vyrazili sme o šiestej večer ! Keď pôjdete stopovať tak prosím vás nechoďťe tak neskoro, aj keď na druhej strane...
Z našej dedinky, to šlo ako tak...asi 20 minút sme šlapali kompletne naložení na hlavnú cestu. Pri každom prechádzajúcom aute som zdvihla ruku. Nakoniec vidíme pred nami zastaviť auto, šofér otvára kufor a pozýva nás dnu. Je v aute aj s nejakou ženou. Nastupujeme. Vysvetľujem im, že ideme na juh hľadať prácu, že sme tu boli týždeň a nič sme nenašli a už nás to tu nebaví a stále tu prší. Počúvame to čo sme už počuli veľakrát. Že toto je najchudobnejšia časť Francúzska, že tu zdochol pes a vrelo nám odporúčajú ísť tam kde to žije, čiže na juh. Ďakujeme za rady. Vysádzajú nás blízko výpadovky. Ešte žena stihne podotknúž, že si máme dať pozor, pýta sa na náš vek, je zhrozená a vraví, že má dcéru v našom veku a dúfa, že ona nemá takéto stopárske záujmy. Inak nám praje veľa štastia a radí nám byť ostražití. Vystúpili sme z auta.
Prechádzame cez parčík, v diaľke vidíme minimálne desaťprúdovku. Pána beka to tam ideme stopovať? Hádam nie ! V parku stretávame nezávislácky párik, pýtam sa na najlepšie miesto na stopovanie smer Paríž . Najhoršia predtucha sa naplnila. Je to presne pred nami. Vravím mu, fakt tam ? Však to tam vyzerá úplne strašne ! Vysvetľuje, že tam už stál veľakrát a je to najlepšie miesto, ešte je tam aj odstavný pruh, ktorý sme si neskôr všimli. Tak sa ocitáme na spomínanom mieste. Autá po nás trúbia, pripadáme si absolútne nenormálne,s ceduľkami ako Sud ( juh ) a Paríž a Lyon. Nevadí. Treba skúsiť .
Zastavuje nám auto. Francúz mi niečo vysvetľuje. V tom hluku absolútne nič nerozumiem, ale chápem že nejde nikam kde chceme my, napriek tomu nasadáme. V aute sa dozvedáme, že nás hodí na lepšie miesto na stopovanie. Odtiaľ sa mu podarilo už veľakrát chytiť dobrý stop do Paríža. Mama mia. Dostali sme sa na odbočku na diaľnicu, žiadne miesto na zastavenie. Ešte je to v zákrute. No ďakujeme, fakt ste nám pomohli pane . Na naše prekvapenie, nám zastavuje van. Pri nakladaní batožiny sme zablokovali celý pruh, nanešťastie tam bol kamión, nevadí sranda musí byť.
Šofér je absolútne najnezhovorčivejší človek, s akým sme sa viezli. Vraví, že nás vyhodí v okolí Paríža. Aspoň tomu sme sa potešili. Keď sme si však predstavili, že 200km budeme ticho ako myšky, no nič príjemné. Aké bolo naše prekvapenie, keď po cca 20 minútach zliezol z diaľnice a vyhodil nás na výpadovke, s tým, že už sme tu-okolie Paríža. Čo sme mali robiť ? Začali sme stopovať. Teda presnejšie. Stáli sme pri značke a čakali na autá. Tie neprichádzali. Naozaj. Za 20 minút žiadne. Ty kokso. To nás vyhodil v riadnej diere. Prichádzam bližšie k zadnej strane autoznačky. Čo to vidím?
Rukou napísaný oznam pre stopárov: toto je najhoršie mieto na stopovanie. Radím vám okamžite odtiaľto zmiznite. Som tu už vye štyroch hodín a nič. Ešte aj prší. No tak ďakujem pekne. To sa ale začína naša cesta.
