Po pol desiatej sme sa postavili na výpadovku z Banskej Bystrice smerom na sever. Po prvýkrát sme nevedeli kde chceme ísť. Bez tabuľky. Bez značenia. Moja tajná túžba bola, aby nás zobral niekto do väčšieho mesta, do Žiliny alebo Martina. Povedali sme si, že pôjdeme tam, kde pôjde auto, ktoré stopneme.
Po necelej minúte zastavuje auto s trenčianskou ŠPZ. Vpredu sedia dvaja robustnejší tridsiatnici. Pýtam sa kde idú, načo sa ma vzápätí oni pýtajú kde chcem ísť ja. Vyslovím im mojú túžbu nejakého toho väčšieho mesta. Dohodneme sa, že nás hodia do Ružomberku. Po ceste sa dozvedáme, že majú namierené do Nového Targu, čiže môžeme ísť s nimi až do Poľska, alebo nás tiež môžu vyhodiť po ceste v Dolnom Kubíne.
Keďže sme už v Targu niekoľkokrát boli, volíme Dolný Kubín. Priateľ tam už síce bol zo základky na exkurzii, ale rád si to pozrie znova. Alebo bude k tomu donútený :-D
Po pomerne rýchlej, miestami nebezpečnej jazde vystupujeme v spomínanom Dolnom Kubíne. Prejdeme centrom mesta k informačnému stredisku. Tieto miesta máme veľmi radi, vždy sa nabalíme ( nabalím : ) letáčikmi a bulletinmi a kadejakými informačnými materiálmi. Pýtame sa na múzejnú expozíciu a Oravský podzámok. Po príjme potrebných informácií vyrážame.
Chceli sme si pozrieť expozíciu venovanú nášmu najvýznamnejšiemu básnikovi Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, ktorá sídli na rovnomennom námestí v Čaplovičovej knižnici. Po celom centre sme však stretávali skupinky mladých žiačikov a ich učiteliek, ktorí mali zaiste rovnaké túžby. Chceli sme jednoducho zabrániť spoločnému stretu. Skrátka potrebujeme na výstavu istý kľud, asi aj my už starneme :-D. Keď to už vyzeralo, že všetky detské skupinky smerujú od múzea preč, rozhodli sme sa vstúpiť dnu. Samozrejme, že jedna skupinka predsa len ostala v múzeu. No čo, vypočuli sme si výklad sprievodkyne, počkali kým sa deťúrence vytratia a prezreli sme si expozíciu venovanú celému životu a tvorbe Hviezdoslava.
Potom naša cesta smerovala na Oravský podzámok. Navigovali nás na starú cestu. Ja by som osobne radšej šla skúsiť šťastie na novú 4- prúdovku ale čo už, dostali sme sa k autobusovej stanici a tu sme poslušne polhodinku stopovali. Keď nám naozaj nič nezastalo a autobusy jazdili každú chvíľu, tak sme sa na to vykašľali a šli sme na bus. Šiel naozaj hneď. V buse som stretla spolužiačku z výšky, ktorá odtiaľ pochádza.
Pod hradom sme si kúpili dva vstupy, k tomu poplatok za fotografovanie a extra vstup do kaplnky. Na to, že sme študenti sme platili dokopy 11 EUR. Dosť. Ale do kultúry sa oplatí investovať !
Prehliadka bola pomerne dlhá a vcelku podrobná. Naša skupinka pozostávala zo samých mladých ľudí v našom veku. Aj náš sprievodca mohol mať max. do tridsať. Dozvedeli sme sa, že najvýznamnejším majiteľom hradu bol Juraj Thurzo. Hrad nikdy nedobyli ( podľa povesti čo čítal môj brácha, lebo bol taký pekný, že tí Turci ho chceli nechať stáť, alebo možno aj preto, že bol jednoducho príliš vysoko a bol príliš nedobytný ) avšak v roku 1800 bol zasiahnutý požiarom, ktorý ho dosť zničil.
Okrem hradného mobiliáru sme mali možnosť vidieť aj prírodovednú a etnografickú expozíciu. Napríklad vypreparované dvojhlavé teliatko alebo dobové chodítko ( či pavúk pre malé deti ).
V kaplnke svätého Michala sa nachádzajú telesné pozostatky Juraja Thurzu. Je tu nádherný katolícky oltár, ktorý nahradil pri zmene majiteľov oltár evanjelický ( ten sme mali možnosť vidieť na fotografii, bol o kúsok krajší ).
Po prehliadke sme skúsili zase stopa na starej ceste. Neúspešne. Skôr nám zastal autobus ako nejaké auto. Tak sme do neho nasadli a odviezli sa späť do Kubína. Potom sme sa presunuli na výpadovku na Ružomberok a stopovali s ceduľkou BB ( inú sme nemali : ). Po polhodinke som usúdila, že tá tabuľka je zbytočná a skúsila som to bez nej. Po pár minútach nám zastal mladý chalan, ktorý nás hodil do Ružomberka. Hneď na začiatku nám oznámil, že sa trochu ponáhľa, čomu zodpovedala aj následná jazda. Pýtala som sa na jeho vzťah k stopovaniu. V živote nestopoval ale stopárov berie vždy. To je pomerne vzácna kombinácia. V drvivej väčšine nás berú ľudia, ktorí za mladi stopovali a teraz to odplácajú. Však existujú samozrejme aj výnimky. Vyhodil nás priamo na výpadovke do BB. Tomu sme sa veľmi potešili . Zastali sme si tentoraz už s tabuľkou a za pár minút nás zobrali auto s novozámockou ŠPZ. Konečne pohodový chlapík, ktorý sa nikde neponáhľal, aj kvôli tomu, že vďaka celoslovenskej policajnej akcii ho už párkrát ten deň kontrolovali. Inak bol to zdravotnícky záchranár a na rovinu nám povedal, že z vlastnej praxe vidí, že sa ponáhľať netreba.
Okolo siedmej večer sme už boli naspäť. Ešte sme stihli večeru u priateľa.
Pekný výletík, autobusom by nám to trvalo asi oveľa dlhšie.
