Drvivá väčšina predošlých blogov sa týkala cestovania a s tým spojených zážitkov.
Naozaj som netušila, že raz budem prežívať radosť z písania o mojom druhom stave. Ale človek mieni a samé sa to nejako mení :)
V jeseni roku 2019 som zistila, že som tehotná a odvtedy nastali v mojom (našom) živote zaujímavé zmeny. Prvý trimester tehotenstva, u mňa obdobie medzi svadbou a Vianocami, to bolo
také neviditeľné a hlavne polotajné. Takmer nikomu sme nič
neoznamovali, akurát som si dávala väčší pozor na to, čo jem,
vyhýbala sa alkoholu a káve (neskôr som sa ku káve znovu vrátila
:) a trošku som sa viac šetrila. Napríklad som prestala chodiť do
práce na bicykli. Doteraz neviem, či to bolo najmä kvôli
tehotenstvu alebo skôr z nastupujúej zimy a nepríjemného
sychravého počasia.
Na konci novembra som prvýkrát v živote využila benefit sick day, teda možnosť oznámiť zamestnávateľovi ráno, že do práce z nešpecifikovaných zdravotných dôvodov v ten deň neprídem. Vtedy som sa naozaj cítila zle, napriek všetkému som sa do práce chystala, obliekala sa a mala bežnú rannú rutinu, počas ktorej mi môj manželík Peťo vysvetľoval, že by som tam ísť v takom stave nemala, no ja som mu stále tvrdila, že som viac-menej ok. V tom som sa prvýkrát počas tehotenstva povracala a bolo rozhodnuté, do práce som v ten deň a ani nasledujúce dni nešla. Kvôli vypísaniu PN-ky som musela cestovať z Bratislavy do rodnej Banskej Bystrice, ale inak to bolo v pohode.
Okolo Vianoc začalo oficiálne oznamovanie rodine a známym a konečne som sa mohla do sýtosti porozprávať s kamoškami, ktoré už boli mamami o mojich nových pocitoch. V prvom (tajnom) trimestri som si informácie o tehotenstve a všetkých zmenách naokolo iba vyhľadávala na nete. Každý nový týždeň začínal článkom z babywebu o aktuálnom vývoji. Takisto som sa zúčastnila presne jednej hodiny gravidjogy v Bratislave. Bolo veľmi problematické dostať sa do poradovníka a vlastne som mala z toho zmiešané pocity, pretože skupinové cvičenia v interiéroch neobľubujem (okrem perfektnej rannej letnej jogy pred Euroveou :). Samotné cviky boli však super a aj som ich často doma precvičovala.
V marci nás všetkých zasiahla pandémia, ktorá mala na moje tehotenstvo paradoxne blahodárny vplyv. Definitívne sme opustili Bratislavu, usadili sa znova v rodnej Banskej Bystrici a do nástupu na materskú som robila z domu, čo znamenalo totálnu pohodu v práci. Prestal ma bolieť chrbát, lebo som si mohla robiť častejšie prestávky od počítača. Striedala som polohy a využívala fitloptu. Odpadlo ranné a poobedné zdĺhavé presúvanie sa v bratislavskej MHD. Obedné prestávky pozostávali z prechádzok v sídliskových lesíkoch. Celkovo som sa upokojila a spomalila.
Príchodom leta sa mierne uvoľňovali pravidlá, my sme si zariaďovali nové aj dočasné bývanie, ja som sa celkom viditeľne zväčšovala ale inak to bolo takmer príjemné obdobie plné očakávania :) Posledné 4 týždne pred plánovaným termínom pôrodu som chodila do poradne do Zvolena, kde sa naša dcérka aj narodila. Banskobystrická nemocnica kvôli pandémii ešte v apríli zrušila predpôrodné poradne, a teda voľba padla na Zvolen. Každý pondelok sme si takto s Peťom urobili doobedný výlet do toho príjemného bryndziarskeho mesta. Po kontrole, kde som sa vždy dozvedela, na koľko prstov som už otvorená a že to už určite čoskoro príde, sme si dali letnú prechádzku mestom a sem-tam obed alebo kávu na teraske :)
Po mesiaci to už naozaj prišlo. Posledný júnový deň som sa zobudila veľmi skoro ráno, tuším okolo štvrtej na intenzívnejšiu bolesť brucha. Poslíčkov, teda predčasné falošné kontrakcie som pociťovala už pár týždňov, no toto vyzeralo naozaj inak. Poučená z múdrych knižiek a blogov a všetkeho okolo som vedela, že netreba hneď začať panikáriť, hlavne netreba budiť muža, aby si ešte oddýchol. Tak som sa snažila ešte spať, veľmi to síce nešlo, ale aspoň som si vo fázach pokoja dobre oddýchla a v tých fázach kontrakcií som sa zase naťahovala ako mačka na posteli alebo som rovno prešla na fitloptu. Dýchala som stále zhlboka a pomaly, tak ako som to mala načítané :D
Takto nejako prešiel celý deň. Na raňajky som sa chcela poriadne najesť, lebo všetci ma strašili, že počas pôrodu sa jesť ani piť u nás v nemocniciach nesmie, tak som to brala ako posledné jedlo pred. Neskôr kontrakcie na pár hodín totálne ustali, premohol ma spánok a Peťo začal normálne pracovať, ako keby to bol jeho bežný pracovný deň. Stále ma síce kontroloval a bol pripravený v hociktorú hodinu prerušiť činnosť, no takto sme fungovali v ten špeciálny deň. Ja som si tiež dlhšie četovala s mojou sesternicou- trojmamou, ktorá ma upokojovala a zdieľala so mnou predpôrodné pocity.
Predobedom som radšej zavolala do pôrodnice kvôli uisteniu, či už náhodou nie je už čas ísť. Veľmi milá pani na druhej strane telefónu ma ubezpečila, že síce sa môj pôrod naozaj blíži, ale pokiaľ tie kontrakcie nemajú známu frekvenciu raz za 7-5 minút, tak sa ešte nemusíme ponáhľať. Tak sme teda nestresovali úplne, dali sme si rybu na obed a deň s kontrakciami pokračoval.
Postupne sa mi zdalo, že môj život je jedna veľká kontrakcia a celý deň som pri kŕčoch nadávala ako pohan a skrúcala sa do nemožných polôh, len aby som zmiernila tie hrozné bolesti. No stále to podľa minút nebolo kritické. Po piatej, keď som už naozaj mlela z posledného, sme konečne naskočili do auta smer Zvolen. Tá 20-kilometrová cesta po diaľnici bola pre mňa fakt na nevydržanie. Peťo naplno pustil naše obľúbené hlučné cédečko z 90-tych rokov a ja som sa len skrúcala na zadných sedadlách. Po vytúženom vystúpení z auta som ešte dala jednu mačku (tú pózu z jogy) priamo na parkovisku pred nemocnicou a už sme šli hore na pôrodnicu, kde som to už poznala.
Po príchode do zariadenia nasledovali povinné papierovačky, známe vyšetrenie “na pásoch” kedy sa počas polhodinky kontroluje srdečná činnosť bábätka. Počas tohto musí tehotná žena ležať na posteli, čo mne už v tom čase spôsobovalo dosť problémy, lebo ja som sa cez kontrakcie vždy zvíjala v iných ako ležiacich polohách. Tak som nejako zaťala zuby a zvíjala sa ako to najlepšie šlo, aby som zo seba nestrhla tie prísavky. Medzi vypisovaním papierov a čakaním na doktorku som bola viackrát v sprche a na fitlopte, čo veľmi pomáhalo uvoľniť sa. Približne po polhodinke prišla doktorka, ktorá ma skontrolovala “zdola” a usúdila, že pôrod je dobre rozbehnutý, v tom čase som bola otvorená asi na 7 cm. Konečne sestričky zavolali z chodby Peťa (sprevádzajúcu osobu bolo možné zavolať až na to konečné “tlačenie”) a začala sa naozajstná “sranda”.
Doktorka bola mladá a veľmi príjemná, ako aj celý tím sestričiek z gynekológie aj z neonatológie. Presunuli sme sa všetci na pôrodnú sálu, kde prebiehala druhá pôrodná fáza, vypudzovacia, teda tlačenie. Ja som sa mala vyštverať na tú známu rodiacu posteľ, čo som si v prvej chvíli vôbec nevedela predstaviť, keďže som nechápala, ako sa tam budem vedieť dobre hýbať, aby som si uľavila od bolesti z kontrakcíí. V tomto momente mi totálne pomohla doktorka, ktorá mi vysvetlila, že odteraz sa už nebudem môcť hýbať, lebo by to ublížilo bábätku. Všetku tú bolesť budem transformovať do tlačenia. Tieto slová mi naozaj pomohli, lebo v tej chvíli, keď som takmer nerozmýšľala, by mi to vážne samej asi nedošlo.
Zo samotného záveru pôrodu, teda vypudzovacej časti, keď som už ležala-polosedela na rodiacej posteli, si dúfam památám všetko, ale sú to také veľmi intenzívne útržkové momentky, asi som zažívala niečo ako tranz. Ako prvé sa mi vybavujú inštrukcie od doktorky, ako tlačiť. Skúšala som to rôzne, ale naozaj dobrý štýl som nadobudla až po niekoľkých bolestivých pokusoch, keď zasiahli sestry z neonatológie, ktoré ma pozorovali z rohu miestnosti a pod iným uhlom. Oni zistili, že tlačím nejako zle a teda po ich usmernení, som ten štýl už mala správny a všetko sa rozbehlo. Plodovú vodu mi dali odtiecť na urýchlenie činnosti. Nepodávali mi epidurálku, nerobili mi klystír a mierne ma nastrihli. Peťo stál celý čas po mojej pravej ruke a myslím, že som ho v kľúčových momentoch celkom dosť pučila, ale to je asi bežné pri pôrodoch, že muž má skrátka poranené zápästia :D Útržkovito si pamätám, ako mi potieral čelo navlhčenou utierkou, čo mu dali sestričky.
Postupne toto tlačenie vyústilo do vypudenia Lindy z môjho lona. Prvýkrát sa nadýcha tesne po ôsmej večer. Potom nasledovala dvojhodinová rekonvalescencia na tom istom lôžku, kde som rodila. Peťo bol takmer celý čas “po” pri mne, obvolával rodinu a fotil Lindu po vážení a umývaní. Ja som si ju mohla na pár minút priložiť na prso. Po dvoch hodinách som bola na vozíčku presunutá na oddelenie, k ďalším dvom rodičkám a ich deťom. Noc bola taká nijaká, našťastie na druhý deň ráno som dostala samostatnú izbu aj s wc a sprchou a Linda bola doobeda so mnou :). Som rada, že protipandemické opatrenia v tom čase povoľovali návštevy na izbách, hneď nasledujúci deň nás bola pozrieť najbližšia rodina a Peťo chodil denne. Na štvrtý deň od pôrodu sme sa konečne dostali domov, Linda sa viezla prvýkrát v aute (celý čas spala) a my sme si púšťali napríklad aj túto pesničku.
Keď sa spätne takmer po roku zamýšľam nad mojím pomerne rýchlym pôrodom, tak asi najviac k pohode prispela skutočnosť, že sme do pôrodnice išli dosť neskoro, v čase príjmu som už bola otvorená na 7 cm, už by mi ani epidurálku nedali. Vlastne celé nepríjemné dlhé hodiny kontrakcií som prežila doma, v známom prostredí, s Peťom a fitloptou :) Po príchode do nemocnice som na celom oddelení bola jediná rodička, teda milý personál sa venoval iba mne, čo tiež pomohlo k nastoleniu pohody. Doktorka aj sestričky boli fakt prístupné. Nerobili mi nepríjemný klystír ani nezväzovali nohy (čo sa sem tam vykonáva), dovolili mi zjesť malé tyčinky aj napiť sa vody. Usmerňovali ma, ako tlačiť, lebo to nebolo u mňa prirodzené. Takto s odstupom času hodnotím môj pôrod ako ten z tých lepších, keď porovnávam zážitky zo slovenských pôrodných filmov či skúsenosti z blízkeho okolia. A som za to veľmi vďačná :)
Odvtedy ubehlo už veľa týždňov a naša malá dcérka nás každý deň vie prekvapiť niečím novým. Napríklad ako sa snaží vyliezť na našu pohovku, ako vie zaliezť do umývačky riadu či vyjsť hore po schodoch, ako ju všetko zaujíma a ako vtipne gagoce :) Nepáčia sa nám skoré rána, alebo nočné diskotéky, keď sa proste Linde vôbec nechce spať, ale my by sme ešte spánok potrebovali. Vymeniť sa ju však vôbec nechystáme :)
Ešte som sem podľa mojich blogových poznámok chcela napísať veľa vecí napr. ohľadne cumľa: (používame najmä na zaspávanie), klobúčika na kojenie: (nevedela som sa bez neho zaobísť prvé týždne), zavinovačky: (využívali sme na spanie prvý polrok), výbere postieľky: (najprv sme mali prenosnú malú, teraz máme masívnu drevenú a vždy spojenú s veľkou posteľou), žehlení detských vecí: (praktizovala som prvé tri mesiace ako dezinfekciu, dnes mám iba eko gel)…. Tak o tom všetkom možno v nasledujúcom blogu.
Ďakujem, že ste sa dočítali až sem, bolo to pre mňa naozaj netradičné písanie o novej téme a celý text som pripravovala viac než pol roka.
Na záver ešte pár zaujímavých tematických odkazov:
Kristína Tormová a jej úryvok z knihy o čarokrásnom období šestonedelia. Všetky jej knihy o materstve/tehotenstve som prečitala a odporúčam, takisto aj seriál SOM MAMA
Časopis MAMA A JA - ako jediný na trhu odporúčali aj v pôrodnici :)
portál MAMILA pre podporu dojčenia
podkast MAMAGANG a podkast MAMA a JA bez MAKEUPU
knihy Psychológia pre milujúcich rodičov, Ako prežiť rodičovstvo, Toto mali čítať naši rodičia, Nanič mama, Klub nerozbitných detí, Prvé príkrmy,Šťastná mama, Hypnopôrod
lokálne aj celoslovenské podporné skupiny na sociálnych sietach venujúce sa dojčeniu, noseniu detí a iným mamičkovským témam
Veľmi pekne ďakujem Peťke za editáciu tohto textu :)
