Môjmu managerovi Kevinovi zamrzla mimika, keď som ho prosila o skrátenú výpovednú lehotu. Asi ho aj zamrzel fakt, že ma prijal ako chyžnú, schválil profesionálny rast na supervizorku. Veď ma videl tak dlhodobo perspektívne v hotelovom mravenisku s permanentnou personálnou fluktuáciou. Tam sa premlelo neskutočné množstvo tvárí. Ja som patrila medzi tie stálejšie. Poslednú akciu, ktorú som absolvovala v hoteli, bola narodeninová party. Na moje milé prekvapenie ma z nej Kevin nevyčiarkol i keď svoj nesúhlas s mojím odchodom z hotela demoštratívne prezentoval kyslou tvárou, kedykoľvek sme sa stretli. Oslávencom z predposledných dvoch mesiacov sa dostalo úcty gratulácie od toho najväčšieho muftiho. Sám generálny riaditeľ hotela si našiel čas zablahoželať oslávencom a dať si s nimi obed vo vyzdobenom lunch room(e) hotela.
Usadila som na do masívnej,kožej stoličky pri narodeninovom stole, a čakala na započatie obeda s niekoľkými chodmi a sladkým dezertom na záver. Po mojej pravici ostala voľná stolička. Kto na nej bude sedieť podľa zasadacieho poriadku, mi došlo vo chvíli, keď sa rozleteli dvere. Vstúpil energický, mierne cholericko-výbušný generálny riaditeľ, s úsmevom už ma tu máte vospolok. Musím dodať, že bol ale veliký fešánisko, už ulovený a obrúčkovaný. Bola som úplne (pekne povedané) v koncoch. Obávala som sa najhoršieho, určite generál spomenie pri prípitku mňa ako zbeha, ktorý dostal šancu v kariérnom raste. A teraz chcem zdúchnuť ešte aj v skrátenej dobe. Má ma hneď po ruke ako lapidárny príklad nevďaku a budem znemožnená pred celou touto skupinkou v početnej prevahe Angličaniek z manažmentu, pánov z Maintenance a plus pár ľudí z personálu reštaurácie a baru.
Verejná poprava zbehov sa nekonala. Prípitok a celý obed sa niesol v uvoľnenej atmosfére. Sem tam som sa zapojila do konverzácie a mrkla očkom aj na svoju pravú stranu, či nemám čakať útok od generála. Hlavné slovo mal samozrejme On. Dozvedela som sa, že je prototypom kozmopolitného človeka. Narodil sa v Austrálii. Študoval v USA, dlhé roky pracoval v Saudskej Arábii. A teraz je niekoľko rokov vo Veľkej Británii. Wauuu.
„Viete, aké je hlavné mesto Austrálie?" Zmenil zrazu tému generál.
Tipovali sa známe mestá ako Sydney, Melbourne. Nadýchla som, toto bola moja šanca. Vykríkla som Canberra.
„Wauu, well done, Viktória." Široký úsmev iba na mňa, keď ostaní stuchli v nevedomosti. A od tej chvíle v konverzácii patril generál iba mne. Dozvedela som sa, že pochádza z jednovaječných dvojčiat, s bratom sa podobajú na nerozoznanie. Ako spolu študovali, aký je medzi nimi stále isté puto aj keď každý žije v inej časti sveta. A ako súťažia kto bude lepší v potápaní na spoločných dovolenkách. Po obede som vedela, že generál ma prijal do svojho tábora, už som nebola triedny nepriateľ, ktorý je na úteku.
Z hotela som odišla bezproblémovo v skrátenej výpovednej lehote, s dobrými referenciami a rozhodnutím, že si opäť začnem pestovať svoje nechtíky s francúzskou manikúrou a nechávať si rozpustenú moju gaštanovú hrivu. V hoteli som musela mať vlasy pozapínané, vygumičkované alebo začesané do rôznych útvarov. Tešila som sa, že zo mňa bude opäť kancelárska krysička v bielej blúzočke a v črievičkách na podpätku.
