Cor unum et anima una {Jedno srdce a jedna duša} Zoznam autorových rubrík: Nový život za La Manche(om), Taká obyčajná rodinka, Divers
Ako každá milovaná dcéra svojich rodičov, som sa vracala na Vianoce domov k mojim blízkym. Nechcela som riskovať, že by som ostala a grúlila v už aj tak dosť dažďovo-zaslzenom Manchestri. Na letisku som musela svoju povestnú nadváhu odušu argumentovať plným kufrom darčekov pre rodinu a cestou späť zase plným kufrom cukroviniek/mlsotiniek od babky a maminy.
Prvý deň v novej práci si človek pamätá do detailov. Kráčala som si v nových čiernych lakovkách, v novom čiernom kostímčeku s prúžkami, v ruke novokabeláž podobnej bertinke a so zvýraznenou farbou vlasov z produktového radu firmy, ktorá vie, že zato stojím. To všetko k príležitosti nového spoločenského statusu. Na deň presne svojho kariérneho poklesku na chyžnú, som sa vrátila do nemanuálnej pracovnej sféry. Už samotný pocit, že nemusím vchádzať do práce zadným vchodom, ako to bolo predpísané v hoteli, ma napĺňal nedefinovateľnou dôležitosťou.
Hovorí sa, že krásne ženy to majú v živote ľahšie. Kde sa objavia, tam je okolo nich rozruch, tam sa zavlnia všetky pohľady k nej, niektoré závistlivé, niektoré slintajúce. Muži vypnú svoje hrude a v šedej kôre prepnú na režim lovec. Niežeby som ja patrila k miss world, ale zato nie som žiadna šeredka, netušila som však čo môžu Stredoeurópanky spôsobiť na anglánskych ostrovoch. Držala som rád mojej mamy, že žena má mať vždy upravené vlasy, nechty, na ústach lesk ak nie rúž a na oku vždy vyčarovanú očnú linku, plus pár kvapiek parfumu a hneď patrí žena k tej lepšej kaste. Ale pozor žiadne nevkusné vymaľované kreatúry.
Mojej zmene zamestnania sa asi najviac potešili moji rodičia. Žiarila som ako svetlica vo večne mračiacom sa a smokliacom Manchestri. Úspešne som spravila testy z gramatiky, z PC skills, strojopisu a bola som zaradená na pozíciu admin assistant. Už len podpísať zmluvu s novým zamestnávateľom a oznámiť to managerovi v hoteli.
Dlhé mesiace som v sebe musela potláčať zajačie úmysly a neustály pocit profesionálnej degradácie na najnižšiu spoločenskú priečku. Moje snaženie, drina a nabehané kilometre chyžnej v hoteli, priniesli svoje ovocie. Bola som povýšená na supervizorku, čo znamenalo, že som kontrolovala to, čo chyžné robili. Pre niekoho len malý krôčik v kariérnom postupe, zato pre mňa to znamenalo obrovitú satisfakciu za tvrdú prácu.
Ako nesvieti každý deň slnko, ani nie je každý deň nedeľa. Ani moje dni neboli len ladené v optimisticko-bojovnom duchu. Občas som si poriadne oddepkovala dni v zaslzenom údolí. Nadávala som si, aká som stará sprostá krava, čo sa trepala do Anglicka, kde je stále len zima, prší a slnečného svitu je tak mááááálo.
Nie je nič horšie ako keď vám je na vašom pracovisku zima, tečú vám permanentne sople po bradu z prievanu, ktorý vás ofukuje z každej strany a prach vám dráždi sliznicu, tak že máte v hrdle guču čo nie a nie prehltnúť. Bŕrrrrr.
Inzerát hovoril jasnou rečou - zabezpečujeme prácu aj ubytovanie pre Slovákov a Čechov v Manchestri. Výborne, dve muchy jednou ranou. Tešila som sa v duchu ako malé dievčatko, ktorému podajú zápalky v treskúcej zime. Na telefónom čísle sa mi ozvala slečna hovoriaca česky, Klára. Nič lepšie som si nevedela predstaviť, pretože angličtinu som nestrúhala ako z učebnice, tým pádom vybavovanie bolo bezproblémové. Tešila som sa prevelice, ako začínam naberať kurz a nepotápam sa pod hladinu v cudzom svete, ale predčasne.
Presne pred dvomi rokmi som žila jednoducho hekticky. V časovom slede rýchlo nasledovali dôležité udalosti v mojom živote. Ruptúra srdcového svalu. Ťažké rozdýchavanie rozchodu s ex-ákom /alebo esesákom?/, a jeho rýchlokvaseného novovzťahu k priam pubertáčke /veď proti vkusu žiaden dišputát/.
