Budovanie novej single existencie. Úspešné štátnice, na prekvapenie mojich rodičov. Mysleli si, že keď som na dne emocionálne tým pádom aj intelektuálne. Moja druhá promócia, viac pompézna, viac šik ako tá prvá. K magorovi som si pripísala inžiniera, a k tomu krásna kvetinová záplava gratulácií. Výpoveď v práci, ktorá ma max nebavila. Samé nadčasy cez víkendy, prísť domov pred šiestou hodinou večer cez týždeň nehrozilo, kontroly a napomínanie koľkokrát sa človek vybral na cigaretu alebo na toaletu. Už len nadpis nad dverami našeho open offisu - Arbeit macht frei. Mesiac august v znamení pohody, kúpania, slnenia, flirtíkovania, športovania a voľby Anglicka.
„Bez angličtiny to nejde, cica." Hovorievala mi moja kamoška z výšky, keď sme preberali naše kariérne pády a vzostupy pri káve. Tak som sa rozhodla, že opustím moju Bratislavu. Mojich blízkych, známych, kamošky, s ktorými sme vyrážali na piatkové výjazdy do nočných ulíc, športové popoludnia v predbiehaní sa na korčuliach, ktorá bude lepšia a rýchlejšia na hrádzi, na bicykli popri ramenách Dunaja, mojich študentíkov francúzštiny, ktorých mordujem na doučovaní. Proste všetko čo bolo súčasťou môjho vtedajšieho života. Stratiť všetky istoty v mene zdokonaľovania angličtiny, som sa rozhodla odísť do Manchestra.
Zaplatila som si mesačný intenzívny kurz angličtiny, posledný nájom na priváte, rezervovala letenku, zbalila kufre, vycálovala osem tisíc, vtedy korún, za nadváhu na letisku a vydala do neznámeho sveta. Možno som si aj potrebovala dokázať, že prežijem niekde, kde nikoho nepoznám, že nie som len taká obyčajná čaja, že sa viem adaptovať, bojovať a hlavne socializovať v hocijakom prostredí. Plná energie a elánu som prišla do upršaného neuhladeného Manchestra.
Na univerzite som každým dňom rozširovala svoj okruh priateľov z celého sveta. Spolu so svojou spolubývajúcou Izabellou z Talianska nám na bifľovanie slovíčok a písanie domácich úloh ostávalo čoraz menej času, ktorý sme intenzívne trávili v početných baroch a puboch v uliciach Manchestra. Štyri krásne týždne vákuovo bezproblémového života študenta som so slzami v očiach vymenila za tvrdú realitu, ktorá sa mi zahryzovala do lýtok s otázkami, kde budem bývať, a z čoho mienim žiť. Predchádzajúce dni som vôbec nešetrila svoj slovenský rozpočet, ktorý bol na míle vzdialený napr. od Japončíkov, ktorí si prišli zdokonaliť angličtinu ročným pobytom v intenzívnom kurze s plným vreckovým od rodičov.
Všetky existenčné body boli hlboko v mínuse. Rodičia ma prehovárali nech sa vrátim, nemusím nič siliť, ale ja som sa rozhodla ostať. Začal sa teda maratón o new life za La Manche(om).
