„Pro kolik osob budete potřebovať ubytovaní?"
„Len pre mňa", odpovedám v domnení, že to je predsa najideálnejšie.
„No, to bude kapánek problém, zvyčejne ubytovavame páry, ale to nejak vyřešíme."
To že som fungovala v nepáre, som považovala za výhodu. Dokázať všetko sama je výzva ako hovädo. Nikto na Slovensku sa nehlásil, že by mal chuť ísť si niečo dokazovať na anglánske ostrovy. Všetky kamošky boli zadané, kariérne napredovali, alebo boli v počiatočnom štádiu zakladania si rodiny, takže žiadna adeptka na potulky svetom.
Ubytovala som sa v česko-slovenskom gete, alebo ak chcete v komplexe bytoviek, ktoré vlastnila agentúra so službou dva v jednom. Päť poschodí, dva byty na jednom podlaží, dve rozdielne veľké spálne so spoločnou kuchyňou a kúpeľňou v každom byte. Klára ma ubezpečila, že spolubývajúci sú v poho. Keďže som sama pre single persónu mali miesto v malej spálničke pre dvoch s poschodovou posteľou. Ledva som sa tam otočila okolo svojej osi. Na poschodovej posteli som ešte nikdy nespala, bol to môj detský sen spolu so sestrou. Sny sa veľmi rýchlo rozplývajú, ako ten môj, keď vás dolapí realita. Ja som doslova narazila v našej izbietke na svoju spolubývajúcu Bertu. Z bezpečnostných dôvodov som sa rozhodla spávať na hornej posteli, pretože moja Bertuška odhadom vážila 120 kilo. Bola o hlavu vyššia odo mňa (ja mám krásnych 172 cm). Proste úplná megažena. V byte boli ubytovaní ešte dvaja Česi. Bývalý kamionista a saniťák, ktorí mali šťastie a zdieľali tú väčšiu spáleň s dvomi válendami. Tu mi úsmev zamrzol prvýkrát. Spoluosadenstvo moc intelektom neprekypovalo (česť málovýskytovým výnimkám), každé druhé slovo, bolo známe „ty vole", alebo vulgarizmus v každom páde. Povzbudzovala som sa, že to nejak zvládnem. Prišla som sem predsa s jasným cieľom, zdokonaľovať angličtinu, nie rozoberať nukleárne pokusy v Severnej Kórei, ekonomické úspechy v makro a mikro ukazovateľoch našej vládnej sebranky alebo politický vývoj na Ukrajine. Ale otázku typu, za čo som vyučená, som naozaj nečakala. V snahe zapadnúť som vyrukovala: „No ja som vyučená cukrárka na pásovú výrobu a sladím ľudom život."
Prešlo to, nikto viac detailov nepotreboval. Na druhý deň som nastúpila do práce. Konkrétne do skladu s oblečením, kde sa lepili, pripichovali alebo zavesovali rôznofarebné vysačky s cenami a veľkosťami. Veeeerry easy. Úsmev mi zamrzol druhýkrát, keď po pár hodinách som už nevedela akú pózu mám vystrúhať pri mojom stole. Sadnúť som si mohla trikrát počas prestávky za 8hodinovú pracovnú dobu. Cítila som ako mi puchnú nohy od únavy, ruky mi oťažievajú a prsty dostávajú kŕče. Jednoducho som nebola zvyknutá na manuálnu prácu. Dovtedy som bola, povedané kancelárskym žargónom, úplne obyčajná kancelárska krysička, ťukajúca do klávesnice počítača. Ale pozor na nechtíky s francúzskou manikúrou. Po ôsmych hodinách som sa cítila ako obeť protiteroristického útoku, kde nebola preliata žiadna krv, len som bola neskutočne zbitá. V ten večer som sa usmievala už len pomyselne, inak som nevládala, veď som cukrárka, ktorá sladí ľudom život, nevadí že ma zbili.
V posteli som ti dookola opakovala, čo ma nezabije ma posilní.
