„Volala mi muti, že máš tú hroznú chrípku, tak som ťa prišiel zachrániť, radšej ťa odveziem do nemocnice."
„Ale prosím ťa oci, nepoznáš našu mamiku, všetko dramatizuje. Nikto si pre mňa nejde, jedine tak princ na bielom koni. Bohove ale mešká."
Podávam mame pohár s magnéziom a vymieňam jej studený obklad na čele.
„Vidíš akú to máme dcéru, stále si robí srandu. Takéto stresy! Predsa len platí malé deti, malé problémy, veľké deti, veľké problémy." Capla mama obklad z čela na stôl. To som sa už zvrtla a nechala otca vypočuť si všetky teórie o zlej dcére a príkladných rodičoch. Ja už som svoju dávku absolvovala.
Kufre s letiskovými vysačkami mám stále zbalené. Môžem kedykoľvek odísť. Zásadná otázka je: ale kam??? Po jedenástich rokoch som sa vrátila k rodičom. Presnejšie doletela. Najprv deväť rokov v Bratislave a potom dva roky strávené v Anglicku. Keby že tam nie je taká kosa, rôzne podoby dažďa v jeden deň od mrholenia, krupobytia, prehánky, búrky, moje periodické zápaly močových ciest, a hrooozne málo slnka, a keby bolo keby boli by sme v nebi. Skončila mi pracovná zmluva, na ďalšiu sa mi už nechcelo čakať. Emocionálny vzťah k Manchestru som nenadviazala, nemala som čo riešiť. Takže plán dnešného dňa, vybaliť sa, absolvovať raňajkové posedenie s rodičmi a potom na Úrad práce.
„Koľko je hodín??" vyrušila ma mama pri plánovaní si dňa. „Prečítaj mi Viki koľko je hodín, kvôli tebe meškám do práce."
Zdá sa , že mama sa pomaly revitalizuje, lebo už štrkoce v kuchyni. Začína sa raňajkové posedenie pri šálke kávy. Oco si kľudne dá raňajkové repete. Predtým ako odíde na záhradu nakŕmiť našu Leušku (dvojročná fenka vlčiaka vlkošedého), si dá len také jogurtové predkolo raňajok. Nepochopím doteraz tie ich seansy, plné dohadovania sa koľko pohárov lekváru kto otvorí, a koľko lekváru kto zje. Proste rituálny obrad každodenný. Šálka kávy, to ťažko, je to vždy pol litrový hrnček kávy, štyri až päť pohárikov lekváru rôzneho druhu na stole - malinový, egrešový, jahodový, slivkovo-orechový, ríbezľovo-mätový, černicový alebo višňový. Mama je proste majsterka vo varení lektvarov a náležite je nato hrdá. Každý člen potrebuje povolenie na otvorenie pohárika s lekvárom, a to mama nedáva veľmi rada. Ešteže neholdujem sladkých raňajkám, ako môj oco, ktorý si musí každodenne vybojovať svoj prideľ lekváru. Úplné dve lekvárové Boženky. K tomu hádajúce. Hotový šerm s príborovými nožíkmi nad dvoma taniermi so siedmimi krajcami chleba, prípadne ôsmymi , deviatimi.
„Daj sem ten lekvár."
"Nedám. To je môj lekvár."
„Ty si dávaš viac hrúbky ako ja, okamžite si daj menej."
Myslím si, že by mojim rodičom ani nechutilo, keby sa takto slovne nenaťahovali každý Boží deň. Doteraz som to poznala len z rozprávania sestry, ale teraz to mám v Live morning show. Čo to sestra ešte hovorila načo všetko si budem musieť zvyknúť???? Na mamine náhle zmeny nálad, dohadovanie sa kto dnes varí, kto v piatok vysáva, kto nakupuje, prepočítavanie na eurá..........
Tak vitaj doma, Viktória. To znamená víťazstvo. Takže do boja.
