Počkať, počkať. Veď ja som len volala svojej doktorke po roku, že chcem prísť na prehliadku, že nech sa pozrú či tam majú môj zdravotný záznam. A medzi rečou som spomla, že mám teplotu, hnačku a bolí ma trochu hlava. Sestrička zložila telefón s tým, že mi brnkne späť. O 10 minút brnkla jedine tak na nervy mojej mame, ktorá zdvihla telefón.
"Prosím Valhoferová." Nevenovala som pozornosť meniacej sa mimike mojej mamy. Jej strohé vysoko-intonované áno, áno, áno, áno samozrejme, a pleeeesk slúchadlom ma prebralo pri rannom čaji. Máme rovnaké hlasy v telefóne. Asi nemajú moju kartu, a ja si vypočujem prednášku ako som nezodpovedná lajdáčka.
"Vieš čo to znamená! Prasacia chrípka je smrteľný vírus, a nato sa zomiera! Ako mám ísť do práce, všetci budú na mňa ukazovať prstom a vyhýbať sa mi ako prašivému psovi."
V nemom úžase mi zabehol glg bylinkového čaju. "Prosím." Mamina spustila guľometnú paľbu.
„No volala sestrička od tvojej doktorky, a nestihla som ti predať telefón, lebo tie informácie ma zdrvili. Povedala mi len, že si bola nahlásená ako potenciálne možný prípad H1N1, keďže si práve priletela z Anglicka. Máš príznaky chrípky, a je ich povinnosťou je hlásiť každý prípad. Máš ostať doma a čakať."
No výborne, to som si v duchu gratulovala. Ako zodpovedne som sa postavila k svojmu zdraviu a tým som vyvolala takéto rošabmó v prvý deň po prílete na rodnú hrudu. V hlave sa mi vynárali nové a nové verzie maminých katastrofických vizií. To asi nepôjdem ani na tu ohlásenú stretávku z gympla. Budem musieť zavolať Katke organizátorke, že neprídem. Prečo. Lebo som nebezpečná a zapečatená na izolačke.Mama lietala ako kométa po byte. Rozhadzovala rukami.
„Mala by som si dať rúško na ústa ako v Mexiku. Hmmm. Doma také nemáme. Ostaň na lačno, nie že niečo zješ! Budú ti brať určite veľa krvi. Asi budeme v novinách a Markíza si príde spraviť reportáž o prípade chrípky na Slovensku. Vždy si chcela byť v telke. Teraz to máš." Ja som len sedela a nevedela som či sa mi to len nesníva. Štípala som sa do ruky. Fakt som netúžila o žiadne rozruchy. Hlavne nie v tomto malom mestečku, kde som sa narodila a mám tu stále trvalý pobyt.
Zazvonil telefón. Tentoraz som to zdvihla ja. Zaškrtené prosííím. „Dobrý deň, tu pani doktorka Zimanová, okresné oddelenie Imunológie. Pani Valhoferová?"„Áno, pri telefóne." Pridusená odpoveď.„Boli ste nahlásená ako prípad chrípky, a chceme si overiť informácie. Takže ste prileteli z Anglicka. Boli vás hlava, máte teplotu, bolia vás kĺby a máte nádchu s boľavým hrdlom???"
Deportácia na izolačku, medializácia, ani dezinfekcia sa podľa maminých scenárov nekonala. Dala som si pár tabletiek čierneho uhlia a čakala.Doktorka Zimanová mi ešte niekoľko krát volala, ako sa môj stav vyvíja. A na záver skonštatovala: „Našťastie to bol len nejaký bacil črevnej chrípky, prípadne prechodné vyrovnávanie sa s novým prostredím, keďže ste práve pricestovala domov."
Takéto originálne privítanie, že som opäť doma, sa nedá dopredu nacvičiť. To chce prirodzený talent dramatizácie. A taký má jedine moja mamika.
No nemilovali by ste ju????
