Naša mama len tŕpla, ktorého opustenca donesie domov prípadne nejaké parazitné živočíchy. Nepomohli ani slzy, ani sľubovanie, že sa bude o chlpáča príkladne starať. Moja mamina sa psov strašne až panicky bála a vyhlásila , že do domu vstúpi pes len cez jej mŕtvolu. Na veľké naliehanie sestry o nutnosti mať doma psíka, otec sa pridal na jej stranu. Veď to je živá energia a láska zadarmo, ktorú stačí len za jednorázový poplatok umiestniť do rodiny, dať jej nažrať a vyvenčiť. Mamina nespala celé tri noci kým si uzrejmila fakt, že odteraz bude v rodine figurovať ešte jedna slečna. Vyhlásila, že ona sa nebude o psa v žiadnom prípade starať, ani jej variť, všetko bude v réžii tých, ktorí kúpili v Piešťanoch fenku vlčiaka vlkošedého, teda ocovej a sestrinej. Môj hlas proti ani za sa nepočítal, keďže som bola na anglánskych ostrovoch a nového člena rodiny som poznala až po roku a nemohla som uveriť vlastných očiam, že moja mama sa zmenila na psíčkarku.
Sestra a oco kúpili Leu tajne, bez maminho vedomia a oficiálneho súhlasu. Nervovo sa zrútila, keď na našej záhrade zbadala motkajúce sa malé vĺča po jej pedantne upravených záhonoch. Oco so sestrou ukludňovali maminu, že na záhradu s chalupou jednoznačne patrí psí strážca proti všetkých narušiteľom našeho územia. Nasledovali jej prebdené noci a dlhé telefonáty do Anglicka, ako sa mi sťažovala, čo jej to tí dvaja vyviedli. Opisovala mi ako sa nezúčastňuje ani kŕmenia, ani výcviku, ani hrania sa s malým šteniatkom, a ako všetko sleduje s ľadovým pohľadom. Čo mamina nechcela, chcel čert. Oco aj sestra museli zrazu za prácou cestovať na dvojtýždňové turnusy. A malá Lea ostala na starosti v plnej réžii našej mamy. Po prvých dvoch týždňoch vyhlásila, že to vĺča je predsa len také milé. Plus kázala otcovi spíliť nohy na našom kresle zo starej gaučovej súpravy, aby Lea mala lepší prístup na svoj pelech. To už sa mi celkom nezdalo, lebo doteraz bola gaučová súprava len na povale odložená na lepšie vymaľované časy chalupy, a nie pre psa. Po mesiaci už mi mamina básnila do telefónu aká je tá „naša" fenka šikovná, ani nesmrdí, je učenlivá a trošku bojazlivá, ale to sa popraví, hovorievala hrdo. Keď mi plakala a v vzlykoch vysvetľovala ako museli utekať na psiu pohotovosť, lebo Lea požrala otravu na hlodavce, a hrozila jej smrť, alebo že mala teplotu 39 v dôsledku pádu do ľadového bazéna v januári, alebo keď odmietala jesť svoju dávku granúl a preležala celý deň v jednej polohe, to už som tušila, že v rodine máme nového maznáčika, s ktorým sa chodí k doktorovi ako na hodiny klavíru.
Po roku som Leu spoznala aj ja. A moje dojmy: Lea sedáva na maminom mieste v aute v predu vedľa šoféra, a veľmi rada sa vyváža s otvorených oknom. Nevadí, že púšťa chlpy a z auta vyliezame ako dikobrazy olepení jej srsťou. Lea si sama otvára dvere. Nevadí, že všetky dvere na chalupe sú doškriabané v dôsledku jej pohybových schopností. Lea má mlsný jazýček, odmieta jesť granulové náhražky. Nevadí, že sa jej kupujú len drahé značkové balenia a konzervy. Lea holduje topánkovému syndrómu. Nevadí, že všetkým zničila aspoň dva páry topánok. Lea sa stala absolútnym členom klanu Valhofer, je naozaj poslušná a šikovnícky-lapajská. Nikdy nie je nahnevaná, nie je zákerná, nepozná intrigy a podpásovky. Teší sa z našej prítomnosti, stačí jej, že existujeme. Jej psí život je taký krásny, je zbožňovaná a rozmaznávaná všetkými členmi našej rodiny, ale asi najviac našou mamou, ktorá vyhlasuje, že to je jej najlepšie a najposlušnejšie dieťa.
Aj vy máte takých štvornohých maznáčikov doma?? Ani sa nečudujem, veď tie tvory majú lepšie povahové vlastnosti ako niektorí ľudia.
