Nedokonalosti demokracie

Všetci mi vravia, aby som šiel voliť. Vraj je to moje občianske právo. Právo, ktoré za uplynulých x rokov od novembra ´89 dehonestujú tí, ktorí opäť kandidujú. Naposledy som uveril demagógií pred parlamentnými voľbami v roku 1998. Vtedy sme všetci svorne volením nevolili Mečiara. V roku 2002 nezvíťazil politický marketing, keď Ficova kampaň krátko pred voľbami vykazovala známky prehriatia. Navyše, parafrázovaním nastolenia tzv. obuvníckej demokracie (rozumej skôr poriadku) si strana vyslúžila nálepku ,,demagogická“. Dnes je zdanlivo všetko inak. Mečiar starne. Jeho sklon k infantilite sa naplno prejavil v predvolebnej kampani. Hnutie má síce stabilný elektorát voličov, lenže ich vekový priemer dávno prekročil zákonom stanovený vek odchodu do dôchodku. Slovom stabilná, ale už ani zďaleka nie tak početná voličská základňa. Fico je opatrný. Zrejme poučený minulosťou sa vydal smerom k ľuďom. Jeho hlavný hendikep však nedávno pomenoval ktosi v .týždni, keď poukázal na nemohúcnosť partaje ,,vybudovať intelektuálnu základňu, ktorá by generovala kompetentných politikov.“ Pocit, keď chýbajúci dielik skladačky konečne zapadne na svoje miesto, mám rád. A to je zároveň dôvod, pre ktorý dostal navonok správny smer (k ľudom) vážne trhliny. Nakoniec skúsme dokončiť začaté. Tentoraz však bez podsúvaného strachu, že nám to niekto prekazí. Nesporný success krajiny v procese ozdravenia ekonomiky zviedol jeho tvorcov z cesty. Pokus o súboj myšlienok spred ôsmych rokov neprekročil dvere modrého autobusu. Ostal len mocenský boj a v ňom sa zmietajúce dezorientované masy sklamaných voličov, žijúcich v mylnej predstave, že uplatnením občianskeho práva voliť niečo zmenia. Nepatrím k nim. Voliť nepôjdem. Svojim rozhodnutím zároveň príjmam nutnosť prispôsobiť sa systému, ktorého súčasťou som byť nechcel. Je to daň za nedokonalosti demokracie, ktorú budem platiť dovtedy, pokiaľ odpor voči súčasným elitám nedozrie v potrebu osobnej participácie na dianí okolo nás.