Z rádia sa tesne pred ôsmou valila spŕška reklám a cez zmrznuté čelné sklo som videl tradične veľké nič. Jedinou spásou na beznádejne upchatej Lamačskej ceste bola drzá krajnica. Nech mi trúbiaca väčšina vodičov vylezie na hrb. Dopravný servis skepticizmom nešetril, rovnako ako blok domáceho a zahraničného spravodajstva. Informačnú nudu neprehlušilo ani očakávané odklepnutie letísk pente a rakušákom, a už vôbec nie chcenie dzurindu byť dzurindom po tretíkrát aj napriek ambicióznemu ,,trikrát a dosť“ ministra spravodlivosti. Nuž proti gustu žiaden dišputát, len aby mu nezabehlo, chalanovi..
Headline z kategórie bulvárnych o násilnej smrti súrodencov rukou vlastného otca síce pohne asi aj volom (najmä, ak i ten má vlastné teľce), ale človek sa časom naučí správy filtrovať. Musí. Potom to prišlo. V tuneli na Jaskovom rade. Keď moderátor vyriekol nevzrušeným hlasom zopár posledných viet, na ktoré vzápätí akiste zabudol, naplnil ma pocit nefalšovanej radosti, národnej hrdosti, občianskej spolupatričnosti, patriotizmu a bohvie čoho ešte... On opäť žiaril a ja som to aspoň chvíľu prežíval s ním.
Marek Svatoš strelil svoj druhý hetrik.
