Pokiaľ zákon č. 91/2010 Z.z. o rozvoji cestovného ruchu (ďalej len CR) nevychádza z logickej štruktúry riadiacich procesov, je financovanie jeho územného rozvoja nefunkčné. Potvrdzuje to aj začudovanie sa jedného z podnikateľov v oblasti Tatier, ktorý po návšteve švajčiarskeho kantónu Graubünden počudovane poznamenal: „Ako je to možné, že tam združenia cestovného ruchu fungujú úspešne a u nás nie“.
Prečo to teda u nás nejde? Kde robíme chyby? Pozrime sa na to bližšie:
Chyba prvá:
Základom regionálneho rozvoja je územný plán samosprávnych krajov. Pre efektívne riadenie rozvoja CR však potrebujeme územný generel CR – bližšie rozpracovanie územného plánu pre potreby CR vypracovaný za jednotlivé turistické regióny (destinácie). Pokiaľ daný región presahuje hranice kraja, súčasne platný zákon dovoľuje príslušným krajom uzatvoriť dohodu, ako sa bude rozvoj riadiť. Túto podmienku zatiaľ splnil len Žilinský samosprávny kraj, ale vzhľadom na dátum spracovania územného generelu CR potrebuje tento novelizáciu, ktorá by mala zahrnúť aj novelizácie legislatívy, ako aj požiadavky na ochranu životného prostredia, ktorého kvalita je základným predpokladom pre samotný rozvoj CR.
Chyba druhá:
Nedostatočná koordinácia zo strany štátu smerom k samospráve sa prejavila v rôznorodej kvalite i spôsobe spracovania základných nástrojov riadenia CR na úrovni krajov, ako sú napr. stratégie rozvoja CR, ba dokonca aj marketingové stratégie. Nedostatočná koordinácia na štátnej úrovni v CR ako mnoho sektorovom odvetví sa odráža aj na krajskej úrovni.
Chyba tretia:
Samosprávne kraje si v zmysle zákona č. 91/2010 Z.z. o rozvoji CR vytvorili novú jednotku „KOCR“ (krajskú organizáciu CR ako združenie oblastných združení), čím cez túto jednotku zasahuje do rozvoja CR na nepravom mieste. Turistický región ako „destinácia“ z pohľadu návštevníka existuje max. na „oblastnej úrovni“, nakoľko „cieľom návštevy“ nie je administratívny región, ale oblasť turisticky zaujímavá. KOCR by preto mala byť transformovaná na „rozvojovú agentúru“, ktorá by samosprávnemu kraju realizovala práce podporujúce rozvoj jednotlivých turistických regiónov v oblasti CR, napr. realizovala by pre VÚCku práce spojené so strategickým rozvojom CR, územným generelom CR, spracovávala štatistické údaje, vyhodnocovala plnenie cieľov, navrhovala prijatie opatrení pre krajské zastupiteľstvo v oblasti CR ai. Výsledkom by mala byť štandardizácia riadiacich postupov porovnateľných vo všetkých VÚCkach v SR. Čo dnes neexistuje. Je to veľkým brzdiacim faktorom rozvoja CR v našej krajine.
Chyba štvrtá:
Kraje si neuvedomujú, že v oblasti CR plnia riadiacu, nie výkonnú funkciu. Túto v oblasti regionálneho rozvoja CR plní nižší stupeň samosprávy v danom kraji. Preto je samozrejmé, že cestovný ruch spadá pod odbor regionálneho rozvoja, pričom kraj v oblasti koordinácie mnohosektorového CR plní rovnaké funkcie ako štát. Vo vzťahu k podnikateľskej sfére by mal kraj plniť úlohy spojené s vytváraním konkurenčného podnikateľského prostredia, ktoré vytvára šance pre zavádzanie inovácií. S tým je napríklad spojené už v predchádzajúcom blogu spomínané vytváranie Euroregiónu Tatry – pokiaľ PSK nerozvíja partnerstvá na úrovni euroregiónu Tatry – s čím je spojené aj cestné či železničné priame prepojenie so Zakopaným či Krakovom, nemôže počítať, že turistický región Vysoké Tatry (a Tatry vôbec) sa bude rýchlejšie rozvíjať ako región s medzinárodným významom!
Chyba piata:
Samospráva nižšieho stupňa má výkonnú funkciu. Otázka je, či si všetci rozumieme, v ktorej oblasti. Zákon 91/2010 Z.z. o rozvoji CR je aj preto problematický, že jeho vypracovanie vzal do rúk po dlhoročnom tichu práve ZMOS. Na štátnom orgáne – Sekcii CR na ministerstve dopravy, sa na vytváranie združení cestovného ruchu pozeralo ako na mimoriadne problematickú oblasť, nakoľko ich zakladanie nevzišlo z vôle poskytovateľov služieb! Práve títo by mali mať záujem združovať sa z vlastnej vôle, nakoľko spoločne rozhodujú o ďalšom vývoji turistického regiónu (od lokálnej úrovne nahor), o využití jeho turistického potenciálu v prospech zvýšenia vlastného obchodu so službami cestovného ruchu a tak môžu účinne ovplyvniť rozhodovanie samosprávy. Spolu totiž vytvárajú jednu „fabriku“ , ktorej názov je zhodný s turistickým regiónom, t.j. symbolom, ktorý je príťažlivý pre návštevníka (motivuje ho k opakovanej návšteve). Samospráva nižšieho stupňa by sa teda nemala miešať do práce združení CR, mala by s nimi uzatvárať dohody o prevzatí niektorých úloh samosprávy (spolu s finančnou odmenou), ktorých realizácia pre samosprávu nie je efektívna (napr. prevádzkovanie informačných stredísk ai.).
Chyba šiesta:
Ak by bolo členstvo podnikateľských subjektov – poskytovateľov služieb CR návštevníkom regiónu, povinné, nebolo by to proti demokratickým hodnotám, nakoľko v tomto prípade ide o vytvorenie platformy na vzájomnú koordináciu a dosahovanie spoločných cieľov na území, ktoré je pre tvorbu zisku každého účastníka dôležité. Neznamená to však, že toto združenie by malo realizovať obchodnú činnosť spojenú s predajom/sprostredkovaním hlavných služieb CR (doprava, ubytovanie, gastronómia), čo znamená, že združenie CR môže byť činné v takom obchode, ako je predaj suvenírov, organizovanie a predaj jednodňových zájazdov, prehliadok, poskytovanie platených vedľajších služieb ai. Žiaľ, súčasné združenia CR často podnikajú vo sfére, v ktorých zvyčajne podniká aj cestovná kancelária či agentúra alebo rezervačný systém ubytovania. Taký prístup ničí konkurenčné prostredie, čím sa rapídne znižuje záujem cestovných kancelárií ako organizátorov balíkov služieb, aby podnikali v danom regióne CR. poskytovatelia hlavných služieb – či sú to hotely, penzióny ai. Tým prichádzajú o možnosť zvyšovania vlastných výkonov cez spoluprácu s touroperátormi.
Chyba siedma:
Marketing CR má svoj význam. Ale len vtedy, ak sa robí na správnom mieste, v správnej chvíli a v správnej forme. Pritom je rozdiel, či ide o marketing produktu CR, t.j. marketing združení CR, alebo marketing služby CR, teda podnikateľských subjektov v oblasti poskytovanie služieb CR, alebo marketing štátnej agentúry CR, ktorá zodpovedá za vytvorenie ľahko rozoznateľného a ľahko zapamätateľného symbolu krajiny. Uvediem príklad: niektoré švajčiarske mestá sa sťažovali, že štátna agentúra propaguje najmä Alpy. Odpoveďou bolo, že Alpy a ich štíty sú symbolom Švajčiarska a takto je Švajčiarsko roky rokúce ponúkané a bude naďalej ponúkané opakovane všetkým obyvateľom na svete.
Na druhej strane rastie význam regionálnej propagácie, ktorá má za cieľ oslovovať potenciálnych návštevníkov, ktorí minimálne vedia, kde sa Slovensko nachádza na geografickej mape sveta. Pre nich je dôležité dozvedieť sa viac nielen o atraktivitách tej-ktorej destinácie, ale aj o aktivitách, ktoré prebehnú v danom turistickom regióne. V dostatočnom časovom predstihu (pričom časový predstih pre organizované zájazdy sa považuje rok vopred). Pre zhrnutie: chybou je, že regionálny marketing CR realizuje hocikto a v hocijakej kvalite, pričom by ho malo realizovať oblastné združenie CR. Ďalšou chybou je, že pôvodný dokument „Regionalizácia CR“ nie je legislatívnou normou (hoci nižšou), pretože turistická mapa krajiny sa následne stráca v sto rôznych destináciách propagovaných hlava-nehlava, či už pod hlavičkou združenia CR alebo správne - pod názvom turistického regiónu.
Chyba ôsma:
Zákon č.91/2010 Z.z. o rozvoji CR neumožňuje, aby čo len jedna lokalita CR mohla byť členom viacerých združení CR. Zoberme si napríklad Poprad. Ako „brána do Vysokých Tatier“ je mestom s medzinárodným významom CR, t.j. svoje ciele koordinuje a prezentuje sa spolu s Vysokými Tatrami. Na druhej strane jeho význam v rámci regiónu „Spiš“ je nezastupiteľný. Poprad, vďaka stredovekej Spišskej Sobote, by mohol pritiahnuť mnohých návštevníkov ako súčasť Spiša. Lenže Poprad nie je „na mape regiónu CR Spiš“, lebo podľa zákona nemôže byť členom oblastného združenia Spiš. To mimoriadne sťažuje podmienky pre obchodné aktivity cestovných kancelárií, ktoré týmto nemajú záujem ponúkať a predávať aj služby CR v samotnom meste Poprad.
Chyba deviata:
Združenia CR v zmysle zákona č. 91/2010 Z.z. o rozvoji CR existujú ako združenia podľa uvedeného zákona. Bolo tak rozhodnuté preto, aby združenia CR sa mohli uchádzať o finančné prostriedky zo zdrojov EÚ. Pritom efektívnejšie by bolo, keby tieto „združenia CR“ boli transformované do „družstiev CR“, kde každý člen družstva má jeden hlas (napr. v Nemecku tieto združenia fungujú ako spoločnosti s ručením obmedzeným). Pokiaľ by táto spoločnosť neprijala povinnosť členstva v združeniach CR, družstevná forma by bola pre menšie podnikateľské jednotky prijateľnejšia. Práve pre zásadu – každý má len jeden hlas. Poznamenávam, že vo Švajčiarsku tvorí družstevný sektor obrovskú masu (hoci združenia majú občiansku formu). V zmysle zákona č. 91/2010 Z.z. občianske združenia môžu podnikať. Ak by zákon spresnil, v ktorých predmetoch, mohli by byť tieto združenia transformované do družstiev, ktoré by sa mohli uchádzať napr. aj o výzvu vypísanú VÚCkou na spracovanie nového produktu CR podporenú aj finančne....
Takto by sme sa mohli zamýšľať nad ďalšími chybami, nedostatkami či nepresnosťami, ktoré sú produktom zákona č. 91/2010 Z.z. o rozvoji CR a ktorým by sme sa mali vyhýbať.
Dôležité je, aby sa nad uvedeným zákonom zamysleli zodpovední a jeho novelizáciu konzultovali s odborníkmi. Aj z našich univerzít, teda tých, ktorí o nedostatkoch vedia, ale o nich radšej mlčia. Kto vie, prečo?
(blogerka počas štúdia sa oboznámila s francúzskym systémom riadenia CR, neskôr dlhodobo porovnávala riadiace systémy CR vo Švajčiarsku i Nemecku a zamýšľala sa nad novým systémom, ktorý by mal byť efektívnejší i finančne menej nákladný)
