Zločin a trest sú odveko konfrontované hodnoty a zhoda o ich obsahu závisí od vyspelosti spoločnosti.
Už starí kresťania apelovali na etiku správania sa, keď poukázali na „hriech Adama a Evy“, za ktorý boli vyhnaní z raja. Ich „nebeský raj“ je našim „pozemským rajom“ len vtedy, ak ho môžeme aplikovať na bezpečný život v pokoji a v mieri.
Medzi „hriechom“ a „zločinom“ je veľký rozdiel. Kým sa kresťan sa pocitu hriechu zbaví pri spovedi napr. za „desať Zdravas“, jeho skutočné zúčtovanie príde až v čase smrti – keď duša opúšťa fyzické telo.
Zločin súdia ľudské súdy. Bolo by nesprávne, keby sme na zločin uplatňovali parametre hriechu. My, Európania, sa riadime „rímskym právom“. Vzor „západnej kultúry“ prevzali aj niektoré štáty sveta, kam ich obsah kedysi dávno priniesli misionári, neskôr OSN.
Pojem „právneho štátu“ sa v priebehu storočí zdokonaľoval vo svojej forme, ktorej konečnú podobu kreovali vlády jednotlivých štátov. Naše „národné“ už nejaké to desaťročie prerastá do „európskeho“ povedomia hodnôt. Za tým je – či si to priznávame alebo nie, túžba po živote v mieri, pričom vieme, že „nebeský raj“ to nikdy nebude. Pre neustály boj protikladov. Je úlohou práva tento vývoj tohto boja predvídať a ich rovnováhu vopred systémovo riešiť.
Pretože my, ľudia, sme nielen omylní, ale poniektorí aj benevolentní voči zločinu, naše dejiny delia „míľniky“, z ktorých každý zanecháva odkaz pre budúcnosť. Je prirodzené, že každý z nás vníma tento odkaz individuálne – podľa svojich vlastných životných skúseností a poznania, ale spoločnosť ako taká, by mala dospieť k jednotnému postoju - v prospech vlastnej budúcnosti. Predsa nie je možné, aby či už politik, právnik, hriešnik alebo občan žijúci v súlade s „božskými zákonmi“, svojou benevolentnosťou k zločinu si chceli zabezpečiť pokoj či falošný pocit vlastného bezpečia.
Takým míľnikom je aj tragická smrť Jána a Martiny, ktorá je zároveň aj mementom pre bezpečný život ľudí s pozitívnym vzťahom k dodržiavaniu zákonnosti. Preto aj po šiestich rokoch je táto výzva stále aktuálna. Lebo nie je uspokojivo riešená - ani vo vzťahu k Trestnému zákonu či Trestnému poriadku. To provokuje ľudí k sebaobrane, k revolte – nezávisle od ich politického presvedčenia. Faktom zostane, pokiaľ nebude odhalený objednávateľ (objednávatelia) uvedenej vraždy, Slovensko nemá pred sebou jasnú a stabilnú politickú budúcnosť.
Ak sa pozrieme na súčasnú koalíciu, je jednotná len na prvý pohľad. Už samotná astrológia ku dňu posledných parlamentných volieb poukazovala na vznik neobvyklého zoskupenia politických strán. Veď si len spomeňme, koho fyzicky utešovala dnes už odsúdená dáma... Politické zoskupenie okolo I. Matoviča ešte neexistovalo... Súčasný premiér R. Fico nerád počuje o tejto tragickej udalosti. Zaiste mu pripomína vlastný pád ním vedenej tretej vlády Smeru – SD a to je bolestné... Jeden z podozrivých (M. Kočner) sa krátko po tragédii vyjadril, že on na mieste polície by pátral po tom, o čom ešte nevieme. Médiá následne odkryli Kočnerov zločinecký profil, čím spoločnosť si nedokázala predstaviť, že môžu existovať ešte ďalšie, oveľa horšie, zákernejšie. Preto ako spoločnosť by sme sa mali pýtať, do akej miery šlo o „politickú vraždu“, v tom aj o snahu totálne eliminovať odkrývanie hriechov nedotknuteľných, ktorí existovali a ďalej žijú len pre benevolentný prístup k vnímaniu zločinu.
My, občania Slovenska, by sme si mali, v prospech vlastnej bezpečnej a tým aj úspešnej budúcnosti, položiť otázky:
„Kto sme, čo chceme? Chceme byť aj Európania? Kto sme ako Slovania, čo vyžaduje vedieť, kto sú Slovania?“
To všetko preto, aby sme dokázali rozoznať spravodlivosť aj v pokrivenom zrkadle.
