Vracať sa k nešťastnému vyjadreniu predsedu KDH k téme LGBTI komunite, nemá zmysel. Ale vyjadrenia typu: „Také niečo nemal povedať, aj keď je to pravda“, si zaslúžia našu pozornosť. Veď ide o farizejstvo a zároveň o znevažovanie seba samého. Je to klamstvo potvrdzujúce neochotu poniektorých spoluobčanov komunikovať pozitívne medzi sebou a medzi komunitami navzájom. Žiaden politik, ba aj štát ich vo vzájomnej komunikácii nezastúpi.
Každý z nás máme svoju vieru. Vízie založené na etických hodnotách vychádzajúcich zo vžitých kultúrnych hodnôt, ktoré sú protipólom prírodných zákonitostí. Je logické, ak v našich predstavách ideálnu rovnováhu medzi uvedenými hodnotami vytvára niekto s obrovskou univerzálnou mocou, teda Boh ako najvyššia inteligencia, na ktorú my, ľudia, nemáme.
Na zemi - v našom každodennom živote, by to mal byť štát, ktorý by mal mať "po ruke" nástroj na vytvorenie a udržanie rovnováhy medzi dvoma protirečeniami/protipólmi prejavujúcimi sa zásadnými nezhodami v názoroch a postojoch, ktoré život spoločnosti otriasajú.
Jedným z týchto nástrojov je politika „rodiny“ ako základného prvku spoločnosti. Pritom je dôležité, ako štát definuje rodinu a ako ju následne podporuje. Legislatívne i finančne. Je logické, keď sa štát na „rodinu“ pozerá ako na „demografický faktor“. Ale to je len jeden z mnohých pohľadov, v žiadnom prípade nie určujúci.
Ďalšou chybou nazerania štátu na „rodinu“ je spojený s presadzovaním starých, pre súčasnú spoločnosť už neefektívnych hodnôt zachovaných od čias staroveku. Spoločnosti uniká tak možnosť komplexného pohľadu, pretože „rodinu“ netvoria len rodičia a ich deti, navyše za podmienky existencie manželstva medzi dvoma ľuďmi rôzneho pohlavia. Okrem tejto „štandardnej“ rodiny predsa existujú aj "rodiny neštandardné"!
Počet neštandardných rodín časom rastie, pričom rastie aj počet ich typov. Deje sa tak často s uvedomovaním si podstaty vlastného „ja“, či s neschopnosťou jednotlivcov odpovedať si na základné otázky života, dať svoje životné ciele do súladu so svojimi možnosťami. Konzervatívna časť spoločnosti by si mala uvedomiť, že keby bola príroda dokonalá, všetky ženy by mali deti a ich deti by sa rodili zdravé. Lenže život neprebieha podľa predstáv o dokonalosti. Túto charakteristiku môžeme priradiť v rámci svojej viery len Bohu.
Ale aj štát by sa mal snažiť byť dokonalý. Doposiaľ hodnotil štandardné rodiny v neprospech tých neštandardných. Zabúdal aj na to, že pôrodnosť žien nie je najdôležitejším hľadiskom. Pretože o nej rozhodujú samotné ženy. Podľa posledných výskumov v Japonsku až 40% 18-ročných dievčat sa nechce stať matkou. Čína vykazuje ešte horšie štatistiky. Japonská vláda chce prijať účinné opatrenia... Sledujme, ako sa jej bude dariť.
Niektoré štáty (najmä anglosaské) postavili ochranu detí pred samotnou rodinou. Poniektorí, ktorí vedia o uvedenom systéme viac, tvrdia, že také riešenie je „za vlasy pritiahnuté“. Tým sa otvára aj otázka, kto môže vychovávať deti? V rodovom zriadení dávali deti do výchovy žene, ktorá to s deťmi vedela. A čo ak to s deťmi dokáže lepšie muž? To sú otázky, na ktoré by mal mať štát jasnú odpoveď. Aj pre tých, ktorí nie z vlastnej viny sa nestali rodičmi a chceli by vychovať deti.
Možno, že si niekto pri čítaní blogu povie: "Tá ale mudruje!" V živote som sa ocitla v kozmopolitnej spoločnosti jedného z najkrajších miest sveta – Vancouveri. V súkromnej škole módneho dizajnu som sa stretla okrem Kanaďanov s Japonkou, Poľkou, Nemkou, Iránkou, Číňankami, ba dokonca aj s Indkou. V rámci vzájomnej interakcie v oblasti umeleckej tvorby sa v mojom vnútri niečo dialo. Ozrejmil mi to jeden z mojich kamarátov – Nemec žijúci v Kanade, znalec Goetheho. V jednej so svojich básní sa vyjadril: „Musel som zamietnuť svoju vieru, aby som opäť mohol veriť v Boha“. Následne som si uvedomila, čo sa stalo - že dokážem tvoriť z vlastného vnútra, že rozumiem vzájomným súvislostiam akéhokoľvek veľkého celku, procesu vývoja od príčiny po následok... Pretože som sa zbavila limitujúcich faktorov z môjho detstva či dospelosti, limitov vtĺkaných do mojej hlavy školstvom, či komunizmom a tak vytvorila priestor pre kreáciu nových hodnôt. Amerika mi darovala môjmu duchu slobodu. Zaiste aj iným, ktorí na tomto kontinente nejaký čas pobudli.
Možno čitateľov tohto blogu, bez ohľadu, či pobudli "za morom" nejaký čas, bude neznámy básnik (svoje básne verejne nepublikoval) inšpirovať k novým pohľadom na život i svet:
Na pozadí kultúry
Prírode sa protiví myšlienka,
že sexuálne chovanie
musí byť kategoricky obmedzené
na určitý rod, osobu, počet
alebo ináč určený spôsob.
Nám daná hormonálna bipolarita
alebo multipolarita
a naša psychická mnohostrannosť
musia určite mať
mentálny a psychický základ.
V mnohých prípadoch
príroda hovorí niečo,
čo stojí za úvahu
a kultúra hovorí iné,
čo stojí za prehodnotenie.
Dnes nový spôsob života
umožňuje celkom nový
pohľad na orientáciu nášho chovania
a znova prehodnocuje
našu skutočnú povahu
v jej komplexnosti a variabilite.
