Ako dnes si pamätám, keď mi umrela teta. Neboli sme pokrvná rodina, ale pre mňa bola druhou starkou. Umrela vo veku 86 rokov. Moja zlatá tetuška. Nie sú to ani tri roky, ale jej smrť stále bolí. Milovala som ju a ona milovala mňa. Nikdy som jej to nepovedala, ale verím, že to vedela. Desať rokov sme žili na jednej chodbe v paneláku. Potom sa odsťahovala a ja som ju neustále navštevovala. S rodičmi, so sestrou, s frajerom, s manželom a aj sama.
Často, keď sme s Klárkou samé doma, mi napadne. Mohli sme ísť k tete, nech sa poteší. Ale už nie je kam. Už tu nie je. Do očí sa mi tlačia slzy. Chýba mi.
Bola staručká, ale plná sily, duševnej sily a energie. Oči mala ako srnka. Celý život vyšívala, okuliare nepotrebovala. Prežila vojny, smrť najbližšieho. Prežila lásku aj bolesť. Mala ťažký život, preto si ho vedela vážiť.
Keď jej hrali umieráčik a jej truhla sa mi ztrácala z očí, celé moje vnútro kričalo: "NIE!!!!!!!" Bolesť, bolesť, bolesť... Zostala len bolesť a krásne spomienky. Vedela byť aj tvrdá, ale vždy bola spravodlivá. Žila pre svojho syna, pre svoju rodinu. Tak veľmi mi chýba.
Vždy, keď niekto umrie, umrie aj čosi v nás. Umrie kúsok nášho srdca. S manželom sme zvykli premýšľať nad tým, čo nás v živote čaká. Koľko bolesti. Máme starých rodičov, rodičov, sestry, synovcov, netere, bratrancov, sesternice, priateľov, kamarátov,...
Všetkých nás to čaká. Kto bude ďalší? Ja? Ty? Starec? Dieťa? Po každom z nás zostane prázdne miesto. Desím sa chvíle, keď opäť budem počuť umieráčik niekoho blízkeho. Na tú bolesť sa nedá pripraviť. Poviete si: "Bol už starý a chorý. Dobre sa mu stalo. Už sa len trápil." Pripravíte sa na jeho smrť, ale aj tak to bolí. Tak strašne veľmi to bolí. Už nikdy sa ho nedotkneš, neobjímeš. Už nikdy ho neuvidíš.
