Laura Vanesa
Zbohom pseudonym
Nepáči sa mi, že píšeš pod pseudonymom. Spomínaš Klárku a Petra a pritom to nie sme my. To je bežná reakcia môjho manžela, keď si prečíta nejaký môj nový článok. A má pravdu.
Milujem a som milovaná. Som matka, manželka, priateľka, dcéra, vnučka,... Zoznam autorových rubrík: Materstvo a dieťa, Veci rodinné, Postrehy, Veci pracovné, Očami marketingu
Nepáči sa mi, že píšeš pod pseudonymom. Spomínaš Klárku a Petra a pritom to nie sme my. To je bežná reakcia môjho manžela, keď si prečíta nejaký môj nový článok. A má pravdu.
Tak. Zobudili sme sa presne o 7:15. Vlastne ja trošku skôr, malá slečna o chvíľku neskôr, otvorila očká, sadla si, hodila na mňa nádherný pohľad, ešte krajší úsmev, ľahla si a ešte dvadsať minút si zdriemla.
Depresia. Kto z nás si aspoň raz nepovedal: Mám depku. Niektorí si to hovorievame aj častejšie, možno až príliš často. Čo je vlastne depresia?
Včera som telefonovala so svojou mamou. Dlho. Mali sme si veľa povedať, nehovorili sme spolu týždeň. Prerábame kuchyňu, Klárka chodí do jasieľ, bola nás pozrieť sestra, boli sme na dovolenke,... Ako sa máte? Čo nového? Bola nervózna,...
- Pán doktor, rodíme.Počula som sestričku, ako telefonuje s lekárom.
... no ešte nič nie je stratené, oplatí sa život žiť. Značne inšpirujúce slová pesničky.
Bol 19. jún 2005. Manžel ma vytiahol aj so starým otcom na žeruchu. Večer sme sa vrátili a ja som mala ukrutnú chuť na fašírku. Po pár hryzoch mi však prišlo tak zle, že som to skoro celé vyzvracala. Šla som sa prejsť do sadu za domom. Čo to? Pocítila som bolesť v mojom vydutom brušku. Asi to bude tou chôdzou do kopca.Prešla hodina a pol, vyvaľovali sme sa v obývačke na zemi. Bolo mi všelijako, tá fašírka mi vôbec nesadla. Hí. Zase. Žeby kontrakcia? Možno začíname rodiť. Ale Petra ešte nejdem znervózňovať.
Je 7:31, sedím v aute, hruď mi zviera, do očí sa mi tlačia slzy. Naše malé káčatko je v jasliach. Prvýkrát.
Zvony bijú. Hrajú umieráčik. Znovu niekto umrel. Opäť raz vyhasol jeden ľudský život. Život, taký bezvýznamný pre celé ľudstvo. A ten istý život, nesmiernej ceny pre tých najbližších. Pre tých, ktorí ho milovali, pre tých, ktorých miloval on. On, či ona, na tom nezáleží. Už tu nie je.
Včera som chcela kúpiť Easy Kartu pre moju mamu. Vošli sme aj s Klárkou do predajne T-mobilu, chcela som využiť body v T-mobile klube. Stisli sme gombík, vyliezla kartička. Škatuľkujú si nás hneď od začiatku. Tomu rozumiem. Zrejme sa jednotliví pracovníci v pobočke zameriavajú na istú oblasť ponuky, aby priniesli zákazníkovi lepšie služby.
V utorok večer sme si boli sadnúť s kamarátmi, Lacom a Elenou, do nového baru, volajú ho Sklenník. Štýlový bar, zasúvacie sklenené steny, kožené sedačky, skvelá hudba, plazmová obrazovka s klipmi,... Drahé miešané koktejly, veľké reči o posratej vláde, o úžasnom zahraničí, o drahých dovolenkách a zážitkoch z nich. Väčšinu večera som ticho sedela a čumela na tých dvoch. Kto sú tí ľudia? Na koho sa to hrajú? S Elenou sa priatelím od narodenia, ale akosi som ju nespoznávala.
Milovala som ju. Milovala som ju takú, akú som ju videla ešte mojimi detskými očami. Vždy, keď som mohla, prišla som ju navštíviť. Manžel sa ma spýtal: Vieš, čo je platonická láska? Pojem toľkokrát počutý a povedaný. Áno, viem. Je to láska, ktorou milujem svoju Vanesu. Už viem, milovala som ulúziu, ktorá nie je skutočná.
O tom, ako som začala bojovať sama za seba. Som na materskej dovolenke, chcem znovu nastúpiť do práce. Môj šéf, Martin, by ma však najradšej videl mimo podniku. On teda bojovať za mňa nebude.
Alebo o tom, ako sa chcem konečne postaviť na vlastné nohy. O rozhodnutí srdcom a rozumom. Viem, čo chcem, ale neviem, čo mám urobiť.
A je to tu znova. To poznám. Vtedy to bol Tomáš. Ale dnes je to o inom, dnes sa to týka Vanesy, to by som len tak nepredýchala.