Je tam sama, bezo mňa, bez ocinka, v úplne cudzom prostredí. Keď ju brala sestrička, plakala. Nemo som za nimi hľadela. Musím ešte niečo povedať.
- Ešte nekakala. Možno jej bude treba.
- Dobre, to zvládneme.
Uf, čo budem teraz robiť? Sedela som v aute a nevnímala som nič. Len ten zvláštny pocit. Máme už veľkú slečnu, už je v jasličkách. Len teraz sa narodila....
- Netráp sa. Určite sa už hrá a hádže nejakú hračku na zem.
Chlácholí ma manžel.
- Určite je to tak.
Chabo sa usmejem.
Sestrička bola veľmi milá. Klárke sa hneď prihovorila, usmievala sa na ňu.
- Klárka, daj tete servus.
- Dáš mi servus, Klárka?
- Ne.
To bola stručná odpoveď nášho drobca. Vyšpúlila zobáčik na znak toho, že to myslí vážne. Je úžasná. Taká malá osobnosť.
Je v kojeneckom oddelení. Myslím, že čoskoro zistia, že patrí medzi väčšie detičky. Má trinásť mesiacov, ale rovesníci ju skôr nudia. Je to veľký zvedavec, samostatná jednotka.
Ups, zabudla som im povedať, že veľa pije a že najradšej má čistú vodu.
Myšlienky mi víria hlavou, celá som nejaká roztrasená.
Akú ju nájdem? Uplakanú? Spokojnú?
Uf, konečne ubehol čas. Už idem pre Klárku. Na dnes stačilo. Teším sa, keď ju vyzlečiem z oblečenia, ktoré dostala. Zvieratkové trenírky a červené tričko s krátkymi rukávmi. Oblečiem si našu malú princeznú a vyrazíme do ulíc.
Život je naozaj veľmi zvláštny a beží neskutočne rýchlo. Aj ja som chodila do jaslí... Moja mama povedala: "Akoby to bolo včera..."
Pekný deň, všetkým.
