O malú chvíľu bol pri nás. Manžel stál za mojou hlavou. No teda? To sú kto? Medici? Aspoň sa ma mohol niekto opýtať? Súhlasila by som, veď niekde ten pôrod vidieť musia.
Lekár ma pošteklil na stehne? Zasmiala som sa.
- Otecko, je šteklivá na vnútornej strane stehna.
Zasmial sa aj manžel.
Ja som sa už nesmiala, prišla kontrakcia.
- Pomaly dýchajte. Táááááááááák. Keď príde ďalšia kontrakcia, budete tlačiť.
Už je tu. Pritiahla som sa a tlačila, od vypätia sa mi až nohy triasli, ale tlačila som ako o život. Lekár ma povzbudzoval.
- Laura, vynikajúcou tlačíte.
Ďalšia kontrakcia, tlačenie, predýchanie.
A posledná. Ííííííííííííííííííííííííííí, páni. Tlačila sa von hlavička. Hlavou mi prebehol text z knihy o pôrode: "Niektoré ženy pri tlačení hlavičky kričia." Tak som si aj ja trošku uvoľnila hlas.
- Držte vzduch vo vnútri.
Stíchla som. Šup! Hlavička bola vonku a hneď som aj cítila, ako prekĺzli ramienka. Malá bola vonku. Tri kontrakcie, dokopy asi 5 minút odkedy som mohla tlačiť. Rýchlovka.
- Ako sa bude volať?
- Klárka.
- Tu je vaše dieťatko.
Ukázal nám ju doktor. Bola celá krvavá a biela od mázku. Narodila sa o dva týždne skôr, preto ešte toľko mázku.
Božinku, kde ju môžem chytiť? Je taká malinká, nemá hádam ani 3 kilá. Môžem si ju privinúť? Hlavou mi vírili myšlienky. Napokon som ju pohladila po ramienku a rúčke. Plakala. Dávala nám najavo, že je tu, že to všetko nie je iba sen. Tá chvíľa bola neskutočná. Hneď nám ju brali umyť.
- Choď rýchlo za ňou a foť ju!
Môj príkaz manželovi. Nechcela som stratiť ani malilinký okamih.
U mňa nasledovalo vytlačenie placenty, čistenie, šitie, cievkovanie. Necítila som už vôbec nič, žiadna bolesť. Nič. Len z ďiaľky sa ozýval plač nášho dlho očakávaného potomka, našej milovanej dcérky. Nevedela som sa dočkať, kedy mi ju prinesú ukázať. Znervóznela som. Čo s ňou toľko robia, prečo ju nechajú plakať? Prečo ju neutíšia?!
- O koľkej sa vlastne maličká narodila?
- 10:10.
Prišiel manžel.
- Klárka váži 3300 gramov, má 52 centimetrov. Apgar skóre mala 9,5. Ešte ju všetruje detská lekárka. Malá má všade vyrážtičky, asi z tej Tvojej brušnej chrípky, asi sa jej to dostalo do plodovej vody.
- Ale je v poriadku?
- Áno. Je nádherná. Si úžasná. Zvládla si to skvele. Ďakujem Ti.
Usmieval sa na mňa cez slzy.
- Ako sa cítiš?
- Dobre, nič ma už nebolí. Necítim sa ani unavená. Nebolo Ti zle?
- Nie. Bolo to úžasné. Veľa krvi som nevidel.
Plač malej sa stále približoval.
Tak tu je náš poklad. Snedá, čierne, pomerne dlhé vlásky, ručičky samá vyrážka. Dúfam, že to nie je nič vážne. Na koho sa mi to podobá? Aha, už viem. Na otcovho brata. Sem-tam zamrnkala. Privinula som si ju. Uf, aká je ťažká. Silno som si ju tlačila k sebe.
- Pozor mamička, určite sa jej nepáči, že je dole hlavičkou.
Mala som ruky totálne vyťahané, nevládala som ju držať, bála som sa, že mi spadne.
- Môžem jej dať mliečko?
Trošku sa sestrička potrápila, kým mi ju priložila. Ale maličká sa napila a ostala spokojnejšia. Kolostrum sa mi začalo tvoriť od polovice tehotenstva.
- Už ju musíme odniesť do inkubátora, aby sa zohriala.
- Dobre.
Zatiaľ ahoj, anjelik náš malilinký.
Zostaneš ešte pri mne?
- Áno, kým budem môcť.
Rozprávali sme sa, vypisovali sms-ky, telefonovali. Delili sme sa o našu radosť. Môj otec mi nechcel veriť, že už je starým otcom. Uveril, až keď mu to potvrdila sestrička.
Čoskoro nás lekár vyrušil. Chcel, aby som si oddýchla. Bola by som radšej, keby mohol Peter ostať pri mne, necítila som žiadnu únavu. Chcela som byť s ním.
Ostala som sama. Počúvala som ruch na pôrodných sálach. Evka už bola tiež v boxe. O hodinu a pol neskôr sa narodila Klárkina kamarátka, Sophie. Aj jej plač ma utvrdil v tom, že to všetko nie je sen.
Bola som rozrušená, neschopná spánku, hoci som poriadne nespala dve noci. O dvanástej ma previezli na oddelenie šestonedieľok. Chcela som ísť za malou, ale musela som ostať ležať ešte niekoľko hodín.
Nevedela som sa jej dočkať. Asi ako každá mamička.
Hlavou mi dokola výrila myšlienka: "Vitaj maličká, som Tvojím večným dlžníkom!"
