- Chceme to predať. Odídeme do Rakúska. Laura, to je iný svet. Tí ľudia si tam vedia vychutnávať život. Sú pokojní, usmiati. Kde tu? Toto je jeden pajzel. A komu budem predávať? Pôrodnosť je slabá. A vďaka Ficovi to bude ešte horšie. Ten blázon si neuvedomuje, že štát získava peniaze predovšetkým z daní. A povedz, Elena, aký je tam svet. ...
Napadlo ma, či sa dokážeme baviť aj o ničom inom ako o ich cestách a nadávkach na štát, v ktorom žijeme. Nepadlo mi to dobre. Z celého stretnutia som mala dojem, že ja a Peter sme z iného sveta.
- Prosím Ťa. Netráp sa. Hrajú sa na dôležitých a čo robia? Laco je obyčajný predajca automobilov a Elena sa na ňom len priživuje. Bez neho by nebola nič. To, čo dosiahli ony, môžeme dosiahnuť aj my, aj hocikto iný.
Zarazila ma hlavne skutočnosť, že tí dvaja na Slovensku nevidia žiadnu budúcnosť. Ja netvrdím, že je to tu med lízať, ale všetko záleží len na nás. Ideálne to nie je nikde. My s manželom si tu radi budeme budovať svoje kráľovstvo.
Bola som v zahraničí a nemala som pocit, že ľudia sa tam viacej usmievali. Takisto sa sťažovali. To nikto nepočul? Každý vníma len to, čo chce. Selektívne vnímanie.
V anglicku som strávila štyri mesiace. Robila som mother´s help. Deti, domácnosť, nákupy, pes, od rána do večera. Domáca pani bola zvláštna osoba, ale brala ma. Veľa sme sa rozprávali.
Žili si pomerne slušne, ale nemali žiadne úspory, mali dlhy.
Maličká mala istý čas riadne sople. Mama jej ich len utierala a nič. Keď som sa jej opýtala na kvapky do nosa? Nechápala, také niečo nepozná.
Jej syn dostal astmu. Boli u lekára, dal mu na jedenkrát lieky a to bolo všetko. Žiadna ďalšia odborná starostlivosť, RTG, spirometria, poradňa atď.
Domáca pani zbožňovala country. Chodila tancovať raz do týždňa. Cesta jej trvala vyše hodiny, potom si presne 90 minút odtancovala a cesta naspäť. Domáci pán, milovník futbalu. Ihrisko muselo byť dopredu objednané, vstup bol presne na jednu hodinu, samozrejme tam cestoval minimálne pol hodiny. Všetko si museli platiť.
Chcela som ísť so psom na prechádzku, ale zabočila som na súkromný chodník. To sa nesmie.
Tak o čom je ten svet v zahraničí? O čo je to tam lepšie? My sme si s manželom o desiatej večer zmysleli, že si zahráme basketbal. Boli sme pri mojej mame. Vybehli sme z paneláku, vošli sme do otvoreného školského dvora a hrali sme tak dlho, ako sme chceli. Neverím, že by to vonku bolo možné.
Každý z nás má svoje problémy. Aj ja, aj Peter, aj Laco s Elenou. Ale je len na nás, či závidíme tím druhým, alebo začneme bojovať na svojom.
Práve čítam knihu od Og Mandina, Najväčšia záhada sveta. Ktosi mi povedal, že také knihy sú pre slabochov. Jeho názor mu neberiem. Mňa však knihy podobného charakteru skôr posilňujú, hoci ich slepo nenasledujem.
Citujem:"Je smutné, ak si niekto myslí, že tam, kde je, pre neho neexistuje žiadna príležitosť, ale myslí si, že by sa mu viedlo lepšie inde."
Prečo nebojujeme tu, doma? Tu sme sa predsa narodili, vyrastali sme. Smiali sme sa aj plakali. Študovali, pracovali, zabávali sa, zamilovávali sme sa a aj rozchádzali. A tak je to všade. My sme Slováci, oni sú Rakúšania, Angličania, Američania. Aj medzi nimi sú nespokojní s tým, kde sú.
Doma je predsa doma. Keď obdivujeme nejakú inú zem, choďme tam na dovolenku alebo trebárs na dočasný pracovný pobyt. Ale vráťme sa domov, veď patríme práve sem!
Najjednoduchšie je utiecť niekam, kde si myslíme, že je to pre nás jednoduchšie.
