Sociálne siete a ich obsah sú nielen brutálne dostupné ale hlavne hodne vtieravé. Máme neustále pocit, že sme sledovaní, odpočúvaní a analyzovaní. Áno, sme. A čo?
Také to naivné, že iba som si pomyslela na žltý kabát a už mi začali chodiť ponuky do emailu, alebo bol toho zrazu plný internet, všade samá reklama.
Podstatné je, že ste si na to len nepomysleli. Minimálne ste ho niekde zahliadli a ostali na stránke alebo obrázku očami o 0,025 sekundy dlhšie, ako na ostatných a voilà. Nejde teda o sprisahanie na konkrétne vašu osobu. Ide o spôsob získavania dát, ktoré neslúžia len na to, aby využili informácie, ktoré o vás už aj tak majú, ale najmä, aby vedeli predikovať vaše správanie v budúcnosti. Verte mi, nie ste pre nich zaujímavý až tak, ako si myslíte. Ale aj vďaka vám a dátam o vás tvoria rôzne “modely” ľudí, ktorých môžeme nazvať spotrebiteľom, zákazníkom alebo užívateľom.
Nástrojov majú v dnešnej dobe naozaj veľa a mám pocit, že o niektorých ani nechcem vedieť.
Hanbíte sa niekedy za to, čo vyhľadávate? Chodíte po webe v režime inkognito? Asi áno a asi mnohí z nás. Ale určite to neriešite pri bežnom nákupe, čítaní správ alebo scrollovaní napr. na FB.
Ja som minule až znehybnela. Kočka vo videu totižto hovorila o svojej diagnóze a ja som si povedala: “Ty brďo, to je o mne.” Bolo to náhodné video, teraz nechcem konšpirovať. Baba teda hovorila, že sa jej stáva, že má čierne myšlienky. Ale skôr také teoretické. Každého z nás samozrejme asi napadne, že príde o svojich blízkych, že sa niekomu niečo stane. Ale toto bolo o tom, že hovorila svojmu terapeutovi, že v tejto chvíli ju napadlo, ako ho umlátila stoličkou a ako leží v krvi na zemi. Dodala, že aj ona, aj jej terapeut vedia, že je neškodná, nie je nebezpečná pre seba, ani svoje okolie. Ale má to proste tak v hlave.
Nie je to nič príjemné, ale ja na to fakt trpím. Nie je to nejaké vedomé, alebo závislé od konkrétnej situácie alebo emócie. Proste sa len tak zamyslím a už sa mi to melie hlavou. Nechcem zachádzať do detailov, ale ide rovnako o mojich synov, môjho muža, moju rodinu, priateľov, náhodne stretnutých ľudí na ulici. A naozaj nejde ani o to, že čin spácham ja (to skôr vôbec nie). Proste, že sa to stane. A akým(i) spôsobom (spôsobmi) sa to stane. Najsuper je, keď sa mi to motá hlavou večer, potom naozaj zaspite, keď ste pochovali všetkých blízkych najrôznejšími spôsobmi.
Diagnóza znela: Čisté OCD. Dovtedy som si myslela, že OCD (Obsessive-compulsive disorder: Obsesívno kompulzačná porucha) je len taká tá prehnaná poriadkumilovnosť. Že proste máte svoje rituály, ktoré musíte dodržať, inak napríklad vyhoríte, alebo niekto z rodiny umrie, pokiaľ neskontrolujete sporák 12x. Nechcem a nedovolím si túto a ani žiadnu inú diagnózu nejak zľahčovať. Len tým chcem povedať, aké je to mylné a ako málo vieme o týchto veciach. A častokrát máme pocit, že sme v tom sami.
Ďalšou diagnózou je tzv. PYCA. Nie. Nie je to prepis. To, že ju mám som zistila naozaj neskoro. Resp. že som ju mala. A veľmi mi odľahlo, keď som tomu stavu priradila názov. Aj keď som sa ani potom o tom nemala s kým podeliť, s kým porozprávať. hanbila som sa. Dnes by to bolo iné a na TikToku by som na tom možno spravila aj kariéru. PYCA je stav, ktorý sa často vyskytuje napr. u celiatikov. telo v snahe prežiť habe po všetkom, aj nenutričnom, čo by mohlo telu pomôcť. Celiakia je stav, kedy vaše črevo nemá klky (záhyby), pretože ich má alergiou na lepok zničené. Pre telo je dôležité, aby vedelo jednotlivé živiny zo stravy vstrebávať a to robí práve cez tie klky, kde sa tie živiny zachytávajú (veeeľmi laicky povedané). Takže telu sa nedostávajú živiny, ktoré potrebuje a dochádza napríklad k častejšiemu lámaniu kostí (nedostatok vápnika), alebo anémia (nedostatok železa). Telo si nejak začne časom pýtať veci, v ktorých nutrične síce tieto zložky nie sú obsiahnuté, ale vie, že ich potrebuje doplniť. A tak človek, ako ja, celiatik, začne jesť napríklad kriedu, papier, omietku. A to vám poviem, že s veľkou chuťou a teda v mojom prípade aj v obrovských množstvách. Sú aj horšie prípady, kedy ľudia trpiacich na PYCA jedia špaky z cigariet, zem, tehly atď.
Nie, že by bolo čím sa chváliť. Píšem to pre to, že možno sa v tom niekto nájde a zažije ten “WAU” moment, keď zistí, že tu môže byť ihla zakopaná. Ako iste viete, keďže mám syna so vzácnou diagnózou SYNGAP1, som zástancom názoru, že je lepšie vedieť diagnózu a postaviť sa jej čelom.
Preto, ak si myslíte, že ste na svete sami samučký a nikto to nemá rovnako, tak pravdepodobne má. Aj v tých prapodivných variáciách. No a keď sa hanbíte, hľadajte to v inkognito móde, aby ste sa sami pred sebou nemuseli hanbiť. Držím palce!
