Tak to tu máme, posledný terapeutický deň. A to vám poviem, pekne zaprataný. Od rána sme mali váženie, potom snoezelen miestnosť (bola zrušená), muzikoterapia (bola zrušená), byrokracia, debata s doktorom, ergoterapia dvakrát a ešte som aj na záver dňa dala plávanie. Snáď budeme spať ako dudky.
Hneď prvá a aj druhá terapia akosi odpadla a nedali nám vedieť, tak sme tam tri maminky stáli a čakali a čakali a samozrejme ja s mojou najhoršou nemčinou som to šla riešiť. Dostala sa mi odpoveď, že je to zrušené a že nám niekde tých 50 min ešte doplnia…no to som fakt zvedavá, kam nám ich strčia.
Tuším kam 🙂.
Dnes musím aj pobaliť, lebo do 7-mej ráno je treba vyprázdniť izbu a do 9-tej budovu. Raňajky ešte máme. Samozrejme, že by sme šli radšej domov už dnes večer. Spať tu preto, aby sme ráno nasilu vstávali a pratali sa z izby nie je práve to, čím chcem začať deň. No čo už. Pravidlá nepustia.
S niektorými ľuďmi by som sa veľmi rada ešte porozprávala. O tom, aké ich deti urobili pokroky, kto sa ako má, ako sa cíti, či sa uvidíme aj o rok. Ale keďže mám skupinku s dvoma ďalšími mamičkami, z ktorých je jedna extrémne tichá Rakušanka a druhá maminka, síce horšie ako prvá, ale lepšie ako ja po nemecky hovoriaca asi Srbka. Tak sme veru nejaké siahodlhé rozhovory neviedli. Nedalo sa. Tá jazyková bariéra je zreteľná. Oni ani zaťať po anglicky a ja sa v nemčine samozrejme pri všetkých symptómoch a popisoch zdravotného stavu iného, ako je u Miška, strácam. Takže sme nakoniec taká tichá skupinka.
Ešte som vlastne nenapísala story, ako som tu minulý týždeň padla. Ako gate. Šla som do práčovne, smerom od schodiska a ako som otvorila dvere, bola tam nejaká mláka. Ja v šľapkách a už som letela ako vrece zemiakov na komplet celý pravý bok. Kým som sa spamätala, bola som naspäť na nohách. Najprv pohoda, hovorím si, že vlastne sa nič nestalo. No následne mi to došlo. Veď som tehotná. Sakra. Napísala som slovenke Lucke, že či by mi nepomohla zavolať na urgent, že či si mám dačo konkrétne všímať, napr. slabšie pohyby, alebo krvácanie, alebo mám proste prísť. Zavolali sme a dopadlo to tak, že po mňa prišla sanitka s dvoma mladými mužmi, ktorí ma posadili na invalidný vozík a už ma viezli naprieč budovou. V nemocnici mi spravili CTG vyšetrenie a sono. Chceli ma nechať na noc, no to som podpísala Reverz, že nie, že prídem ráno. Na druhý deň sa moja návšteva zopakovala, ale tentoraz už autom. Pretože deň predtým nemali sanitku, čo by ma odviezla naspäť a tak som si po 2 hodinách zavolala taxíka a za 12 min jazdy zaplatila 36€. Po kontrole mi povedali, že je všetko v poriadku. Veľmi som sa potešila. Každá dobra sprava sa počíta. Ak poznáte také to, že všetko je tak ako má byť, tak si predstavte, že presne v tom čase tam bola na návšteve a výpomoci moja mamina. Starala sa o Miška, keď som bola v nemocnici na kontrole, aj prvý aj druhý deň. Bez nej by to proste nešlo. Je zaujímavé, ako sa veci udejú v pravý čas. Takže, keď už som sa mala strepať, tak jedine. vtedy
To je presne o tom, že s kadečím človek ráta, ale s tým, že sa tam vytne tak, že šľapky letia naprieč miestnosťou, s tým asi fakt nie. Ale dobre, miminko je skontrolované a ja môžem s kľudom ďalej spávať. Už sa veľmi tešíme domov, na svoju posteľ, svoje prostredie, svoje jedlo, svoj bordel. Domov.
