To sa dá samozrejme povedať aj o láske k psovi, záhradkárčeniu, alebo parašutizmu.
Byť matkou dieťaťa so vzácnou genetickou chorobou, je nesmierne náročné. Moja mentálna schránka bola už niekoľkokrát rozbitá na kusy a ja som sa ju potom snažila nejako nanovo poskladať, aby som mohla aspoň ako tak fungovať.
Myslím si, že mnohí aj zabúdajú, že mám takto ťažko choré dieťa, lebo ma viac menej poznajú ako priateľskú a usmievavú osobu, ktorá vždy rada človeka vypočuje, vždy sa rada rozpráva a zisťuje, aký je stav tela a mysle toho druhého. Som extrovert a svoje negatívne a smútiace pocity neskrývam. Dávam ich silne najavo, a to hlavne v momente, keď sú aktuálne. Vtedy plačem, bijem do steny, kričím. No a keď to prejde, snažím sa žiť bežný život s čiastočným úsmevom na perách. Snažím sa zaujímať o životy iných a byť členkou rôznych spoločenstiev.
Samozrejme, život ako taký žijeme zo dňa na deň. Snažím sa nerobiť ďalekosiahle plány. Úprimne sa bojím budúcnosti, čo nám Syngap1 prinesie. Je to nevypočítateľná choroba bez pravidiel.
Poznáte možné symptómy, no nepoznáte ich silu, kedy prídu a ako veľmi ovplyvnia váš život.
A do toho prišlo tehotenstvo číslo dva. Hlava mi vybuchla a z očí vytryskli slzy. Slzy nešťastia, smútku, strachu.
Ako môžem popri Miškovi vychovávať ešte jedného človeka? Ako mu môžem venovať tú bezpodmienečne lásku? Kde ju vezmem a kde na to všetko nájdem silu?
Ako ste to rodičia dvoch detí dokázali, že ich milujete obe, že si na ne obe nájdete čas, a že žiadne z nich nepreferujete?
Budem uprednostňovať Miška, pretože ma vždy bude potrebovať viac a je moje prvé milované dieťa alebo druhé mimi, pretože (pokiaľ bude zdravé), predpokladám, že bude šikovnejšie, samostatnejšie, bude so mnou hovoriť a prejdeme si spolu celým vývojom a učením života?
Odpoveď príde časom a verím, že budem schopná a silná vychovať obe, rovnakou mierou lásky a starostlivosti.
Rovnako verím, že tieto obavy sú bežnými obavami rodičov a matiek, nie sú to pocity nijak výnimočné. Hovorí sa o tom? Píšu sa o tom články? Bojíme sa o tom diskutovať?
Samozrejme, že ide o prirodzenú súčasť života.
To však neznamená, že pre nás osobne nemusí byť cudzia. A hlavne to neznamená, že sa o svojich pocitoch nesmieme baviť a zdieľať ich s inými.
Niekedy zistenie, že v určitom zmysle nie sme až taký jedineční, je ukľudňujúcejšie, ako vedomie, že sme jediní.
