S každou bolesťou a trápením vidíme triezvejšie. S každou chorobou si viac vážime zdravie. V nerealite som žila asi do svojich 35 rokov. Nič zvláštne a zásadné sa nedialo. Užívala som si život. Jedna ruka hore, zatiaľ čo v druhej pohár vína. Žila som viac-menej sama pre seba, sama za seba. Doštudovala som, začala pracovať, kúpila byt, auto…a s každomesačnou výplatou som nakladala podľa svojich aktuálnych potrieb. Žiadne veľké plány a frustrácie.
Priatelia kedykoľvek na dosah a nekonečné párty každý piatok.
No prišiel zlom. Keď mamine umrel priateľ. Z ničoho nič. Z jedného ročného obdobia do druhého. Prišla správa, diagnóza, ožarovanie, chemoterapia a pohreb.
A v tom momente som sa začala báť. A tento strach ovláda môj život doteraz. Bojím sa o zdravie. Svoje, svojho muža, svojho syna, rodiny aj priateľov. Mám pocit, že každý týždeň čítam o nejakej smrti známej osobnosti alebo niekoho z okolia. Chápem, čím sme starší, tým je to bežnejšie, ale moje vnútro je rozorvané a na pozore.
Potom sa nám narodil syn, s „de novo“ genetickou mutáciou, počas covid pandémie. Neskôr prišla vojna na Ukrajine. A ja som z mojej krásne bezstarostnej nereality už navždy úplne vypadla. Neviem sa tešiť z každého dňa. Moja realita sa zmenila na márnosť.
Uvedomujem si, že za 100 rokov si na nás nikto nespomenie a nikto sa o nás nebude zaujímať. Ostaneme len pominutými obyvateľmi tejto planéty. Všetko je hrozne neisté. Hráme sa na politiku, dôležitosť ochrany lesov a džunglí, v úvodzovkách liečenie nemocí, poskytovanie pomoci hladným deťom v Afrike, vedu a techniku… no koľko stačí, aby sa v tomto vesmíre zmenilo, alebo v našej atmosfére, v pomere kyslík, dusík a to 1% ostatných plynov? Ako málo stačí, aby po našej nerealite ostalo len ticho. Sekunda? A dozvie sa to niekedy niekto?
Neviem preto, aký je správny postoj. Či žiť skromne, udržateľne v súlade s prírodou, alebo carpe diem, užívať, čo mám rukách tu a teraz. Neobzerať sa po druhých a zaručiť si čo najdokonalejší život, alebo veriť v lásku a dobro spoločenstva? Čo je správne? Nemôžem sa pozerať na tie bezduché mienkotvorné bytosti dnešnej doby, stupídne tváre nerozumejúce ničomu, ale hodnotiace všetko. Každý má názor, mať názor. Každý má právo, mať akékoľvek právo. No povinnosti a zodpovednosť už chybujú. Verím, že takéto otázky si kladú aj ďalší ľudia. Sú to filozofické otázky o pôvode a zmysle života.
No do akej miery je vhodné, aby zasahovali do mojej nereality?
Realita je vážna vec. A myslím, že človek musí byť dostatočne vyzretý a silný na to, aby v nej dokázal žiť dlhodobo. Realitu nepovažujem za to, že musíme chodiť do prace a vypraviť deti do školy. Realita je to, keď dokážete žiť napriek tomu, že vaša nerealita je rozbitá na kusy. Keď realitu dokážete vnímať a žiť ju s niekým iným a neblázniť sa. Keď dokážete napriek všetkým objektívnym sr..kám ráno vstať a vyrovnať sa s tým, ako to je. Napriek dočasnosti našich životov v tom nájsť zmysel. A nájsť v nej tú neznesiteľnú ľahkosť bytia.
