Matrix jednotka tak nejak definoval moje teenagerske roky. Vidieť Keanu Reevsa, okrem toho, že bol mega fešák, ako sa uhýba guľkám vystreleným priamo na neho, Morpheusa hľadajúceho Nea, toho vyvoleného v celom systéme, ktorý nás “spasí” a neuveriteľný svet strojov, ktorý nás v relatívne blízkej budúcnosti ovládol.
Matrix odzrkadlil mnohých filozofov. Platóna, ktorý tvrdil, že všetko dianie, ktoré je nám viditeľné, je len odrazom ideálnych vecí (ideí). Nič už nie je také dokonalé, ako samotná vec, ktorej tiene vidíme na stenách jaskyne, v ktorej sme prikovaní. Všetko, čo vidíme, sú už len menej dokonalé odrazy.
Baruch Spinoza zase tvrdil, že slobodná vôľa neexistuje, že je to len ilúzia a ľudia podliehajú rovnakým pravidlám, ako príroda sama, čiže naše slobodné rozhodovanie je vlastne deterministické.
Ako sa v tom má človek vyznať? Prečo sa Platónov človek v jaskyni neotočí a nepozrie sa na dokonalý objekt alebo rovno z jaskyne nevybehne von? Prečo sa Spinózov človek nevzdá svojich ideálov a stále dúfa v slobodu rozhodovania sa?
Pretože v oboch prípadoch, by nedošlo k pochopeniu problematiky. Človek by v oboch prípadoch nemal s kým tieto “pravdy” komunikovať a tým pádom by mohol byť považovaný aj za blázna.
V dnešnej dobe je to Elon Musk, ktorý svoje populárne názory o tom, že žijeme v simulácii bezprostredne komunikuje. Doba je iná, každý si vlastne, až na niektoré špeciálne prípady, môže myslieť, čo chce. Sloboda slova a názorov takmer bez následkov.
Ak teda doba speje k tomu, že realita bude od nerozoznania od počítačovej hry a ergo, už pravdepodobne v simulácii žijeme, načo Musk čakal? A ako je možné, že Matrix s touto myšlienkou prišiel už v roku 1999?
Matrix je fantastický film, nielen žánrovo ale podľa môjho názoru aj dynamikou, spôsobom prezentovania reality, výberom hercov, technológie, bojov a pod.
Krásne premyslená vlastne neexistujúca realita, v ktorej si veselo žijeme a netušíme, že sme postavičkami v príbehoch, ktoré sa odohrávajú v našich hlavách. Že fyzicky vlastne nie sme. Naše fyzické ja niekde vegetuje, narodí sa ako batéria pre stroje, potom rastie a hovie si v akýchsi mašinkách, ktoré nám poskytujú všetko, čo potrebujeme. Našej hlave je vnuknutá vytvorená realita, ktorej sme súčasťou od narodenia až po smrť.
Ako by sme mohli spochybniť niečo tak základné a esenciálne, ako je život samotný.
Preto sa pýtam, ako je možné, že človek prirodzene nespochybňuje aj svoju každodennú realitu a poznatky, ktoré sa k nemu dostávajú cez vyselektované médiá nerozmyslene preberá za svoje. Prečo človek viac nespochybňuje a očakáva, že mu je realita podsúvaná pravdivo?
Neo, alias the One, tušil, že vo svete niečo nesedí a nie je v poriadku a pátral po tom, čo to je. Bolo to nakoniec väčšie, než si aj on sám vedel predstaviť a jednotlivé schopnosti a zručnosti dosiahnuteľné v “reálnom” živote za roky rokúce boli v Matrixe na dosah ruky. V podstate všetko, o čom ste presvedčili svoj mozog, bolo uskutočniteľné. Na počkanie sa človek mohol stať majstrom kung-fu, naučiť sa letieť vrtuľníkom alebo preskočiť z jedného mrakodrapu na druhý.
Zaujímavým momentom bolo, keď u veštice Neo stretáva malého holohlavého chlapca, ktorý mu povie, aby myšlienkou ohol lyžičku. Neo odpovie, že je to nemožné a chlapec mu na to povie, že sa nemá snažiť ohnúť lyžičku, pretože tá neexistuje, ale že má ohnúť seba. Neo bol všadeprítomný, súčasťou celku. A toto uvedomenie ho dostalo až do druhej a tretej časti Matrixu, bojujúc o slobodu a mier ľudstva.
V dnešnej dobe sa človek ťažko ohýba sám. Hovoriť o zmene v systéme a nerovnoprávnosti je jednoduché, no niečo pre to urobiť je nesmierne nepohodlné. Rozmýšľanie a uvedomenie si svojich schopností a tým myslím nielen práv, ale aj povinností, je pre bežného človeka namáhavé, zbytočne zaťažujúce. Každý má predsa kopec svojich vlastných starostí. Prečo by sa mal na úkor svojho času snažiť o nejakú zmenu v spoločnosti.
V tom čase, keď Matrix vyšiel, som mala asi 16 rokov. Mala som svojho Nea, chalana, ktorý nosil dlhý čierny kabát, tmavé slnečné okuliare a vlasy vždy strapato rozcuchané.
Matrix mi nedal spávať. Ako je to možné, že môže film prísť s takou úžasnou myšlienkou, všetko do seba zapadá a dáva to zmysel. Ako je možné, že sa nechceme z Matrixu odpojiť? Že nechceme vidieť pravdu, skutočnosť aj v tomto našom slovenskom reálnom svete?
Život, ktorým si len tak plávame môže mať úplne inú hĺbku, o akej sme si vedomí. Otázkou ale je, či to všetko dokážeme prijať a žiť síce v pravde, no večnom boji o prežitie.
Je ťažké si priznať, že sme len súčasťou nejakej simulácie, ktorá sa po našej smrti iba reštartuje. Je zaujímavé, ako si myslíme, akí sme strašne dôležití a pri tom sme len naozaj zrniečko prachu, či už z pohľadu dejín alebo priestoru.
No a ešte som chcela toľko, že 4-tá časť bola katastrofa a teda aj očakávaným sklamaním, ale o tom nabudúce.
