Tu v Rakúsku je možnosť, aby si chlap, otec dieťaťa, vzal po narodení dieťaťa mesiac (28 dní) voľno z práce. Stáva sa akoby nezamestnaným, no našťastie ostáva poistený v zdravotnej poisťovni počas tohto celého obdobia spolu s nami, ktorí sme na neho pripoistení. Počas tohto obdobia otec dostane jednorázovo vyplatené peniaze od štátu.
Odporúčala by som to všetkým otcom, pokiaľ možno. Najmä tým, ktorí už doma jedno dieťatko majú a teda je potrebné pomôcť po pôrode naviac s tým. Môj prvorodený syn so genetickou poruchou SYNGAP1 má už vyše 17kg. Nerozumie väčšine príkazov, ktoré od neho žiadame. Často nereaguje ani na svoje meno. Naučený je na pár slov, ktorým ako-tak rozumie. Z čoho logicky vyplýva, že komunikácia a manipulácia s ním je veľmi obtiažna. Druhorodeného som rodila akútnym cisárskym rezom a teda doteraz, 5 týždňov po pôrode sa stále snažím Miška nedvíhať a proste sa veľmi fyzicky nenamáhať. Čiže som ho ani neprebaľovala, nedávala na záchod, vlastne ani nekŕmila. Netrávila som s ním takmer žiadny čas. Čo si tiež vyžiadalo svoju daň.
Môj muž teda ostal týchto 28 dní doma. Je to nesmierna pomoc, o tom potom. Byť na dve deti dvaja je paráda. Čo je však viac, ako to, že mi to pomáha a vlastne sme si deti akoby po jednom rozdelili, je to, ako už teraz manžel vníma dennodennú prácu a starostlivosť o Miška. Samozrejme, vždy to chápal, vždy si ma vypočul, vždy pomáhal. Ale až keď ostal akoby na Miška sám, chápe, aké je to náročné. Čo mi nikdy ani neupieral. Ale ako sa hovorí, radšej raz zažiť, ako 100x počuť. Od ranného nachystania raňajok, oblečenia, vypravenia do škôlky, prípravy snackov na desiatu, vodičky, cesty do škôlky a zo škôlky, prechádzka s vybehaním, obed, spánok, poobedné vybehanie, hranie sa, večera, kúpeľ a uspávanie. So všetkými Miškovými frustráciami, bitím si hlavy o zem a nábytok, hryzenie seba samého aj nás, so všetkými náladami a plačmi. Cez toho všetko to perfektne zvládol a myslím si, že chlapci k sebe nikdy nemali bližšie ako teraz.
Všímam si aj také hlúposti, ako je, že vojdete do obchodu a tak mu muž rozzipsuje bundu aj mikinu, aby mu nebolo teplo. Sú to také drobnosti, ktoré boli výlučne na mne, ja som na ne myslela a ja som ich robila. No a teraz, ich robí automaticky on. Nárast ich vzájomnej lásky vidím cez tie pohľady, že Miško príde k tatovi a zaspí mu na ramienku, príde sa dať pohladkať, vypýta sa na rúčky takmer výlučne od neho. Je to niečo, na čom môj muž vlastne čakal vyše troch rokov. Dovtedy Miško mal v očiach len mňa. Ešte som kojila a bola s ním 24/7. Otec bola postavička, ktorá sa po práci objavila doma, navečerala Miška, strávili spolu nejaký čas v rovnakej miestnosti, možno sa spolu okúpali. Mali zložitý vzťah. Vzhľadom k Miškovej diagnóze, ktorá obsahuje aj autizmus, tatiho často prehliadal. nechcel s ním byť, odchádzal od neho, doslova od neho bočil, ani sa na neho často nepozrel. Veľmi som sa bála, ako to zvládnu, keď ja pôjdem do pôrodnice. Prvýkrát od Miška a hneď na 4 dni. A zvládli to a našli k sebe cestu, za ktorú som teraz nesmierne vďačná a je to ohromná radosť sa na nich pozerať.
Niekde som čítala, že keď ide žena do pôrodnice, mala by pred odchodom poriadne vyobjímať svoje prvorodené dieťa, pretože to už nikdy nebude také malé a už sa z neho po návrate domov stane veľký súrodenec. A je to tak.
Ako som sa vrátila po 4 dňoch domov, Miško sa mi zdal a zdá iný. Je to už veľký chlapec. Dovtedy to bolo moje miminko. Teraz je to fakt kus človeka. Je strašne veľký, ťažký, pevný. Neviem si ani predstaviť, keď máte doma zdravé dieťa, s ktorým komunikujete a ktoré sa vie aj samo napr. obliecť, aký strašne veľký rozdiel musíte pociťovať.
Myslím, že celá táto skúsenosť nám obom, ako rodičom priniesla veľa pozitív. Som však presvedčená, že takúto skúsenosť by mal zažiť každý muž, otec. Spoznať svoje dieťa lepšie, byť s ním, celodenne sa mu venovať, riešiť situácie, čo deň prinesie. Cítiť tú únavu, aj keď je to “dovolenka”. Neviem, aké ťažké a fyzicky aj psychicky namáhavé bude ostať s deťmi nakoniec sama doma. A z toho s jedným Syngapianom. Snažím sa skutočne žiť a byť tu a teraz. Ako mi môj muž povedal, to ťažké príde a vieme, že to príde, ale tým, že sa tým už teraz budeme trápiť si nijak nepomôžeme. A tak sa snažím vnímať aj nás, ako rodinu. Sme tu a teraz, sú tu tie situácie, radosti a smútky, starosti aj úsmevy. Každý deň je novým začiatkom pre každého z nás.
