Nie sme ten typ rodiny, kde by sa narodeniny slávili vo veľkom. Samozrejme, tie okrúhle sa snažíme zorganizovať veľkolepejšie. Ale nie sme proste ten typ famílie, kde by to bola zakaždým veľká “surprise” party.
Mať 30 plus 9 rokov skúseností, je hodne. Ako číslo to znie hrozne. Moja nebohá starká z otcovej strany umrela ako 44 ročná. A to bola žena v domácnosti, s už v tom čase vyrastenými deťmi a bohužiaľ, slabým srdiečkom.
Zasekla som sa mentálne niekde v 30ke. Preto je nanajvýš divné, že odvtedy prešlo už 9 rokov. Mám hypotéku, auto, som už vydatá, aktuálne jedno mimi a druhé mám už 8.mesiac v brušku.
30-ku som brala ťažko. Bola som tesne po rozchode, ktorý v mojich romantických predstavách mal skončiť svadbou a deťmi. Nestalo sa. A vďakabohu, že si to chalan nakoniec rozmyslel. Aspoň som si dala spraviť svoju prvú a zatiaľ poslednú kérku a šla po prvý raz na Pohodu.
V 35-ke som bola tehotná s Miškom a dnes som tehotná s Matym.
Priateľov mám vlastne v podstate stále rovnakých. Snažím sa udržiavať staré priateľstvá, nebránim sa tým novým. Som tvor spoločenský a rada som obklopená ľuďmi.
Život si viem predstaviť jednoduchší, bez bojov a smútku. Užívať si radosti bežného života mi neboli v plnom rozsahu dopriate aj preto, že sa nám narodil syn so vzácnou genetickou poruchou. Nič nie je pre nás garantované, každým dňom sa vysporadúvame s jeho odlišnosťou v rôznych podobách.
Večer, keď pri mne zaspáva sa na neho pozerám, aký je nádherný, aké má krásne oči a pery. Aký je dokonalý a napriek osudu aj obrovský bojovník, aj keď si to asi neuvedomuje.
Kým som neotehotnela, užívala som si život teda plnými dúškami. V hlavnej úlohe alkohol a moja výstredná levovská povaha. Porobila som hodne hlúpostí, niektoré boli naozaj vážne a aj nezvratné, neodpustiteľné a stratila som vtedy vždy aj kúsok seba, kúsok cti a sebaúcty.
Všetko to však ostalo v minulosti a ja na to nerada spomínam. Určite je to však mojou súčasťou a toho, čím som dnes. Vyformovalo ma to do tejto dnešnej podoby.
A to je to puzzle, ktoré je neskutočne zaujímavé. Že sa tvoríme a rastieme každou skúsenosťou.
Hoci mám pocit, že mám z vecí a situácii čoraz väčší strach (rešpekt), na druhej strane si hovorím, že čo najhoršie sa môže stať, keď napríklad neprehovorím, alebo sa neobránim, neozvem alebo sa niekde nezapojím. Trapas? Noačo. Nemám čas a dôvod sa hanbiť za rozhodnutia vytvorené za triezva.
Som to ja, tu a teraz. Možno, keď si moje články prečítam o rok, budú sa mi zdať trápne a nezaujímavé. Ale snáď si spomeniem aj na to, prečo som začala písať. Teda okrem toho, že ma to nesmierne baví.
Začala som písať, pretože viem, že sa do práce ako Product manager, 9-17 asi už nevrátim. Vzhľadom na zdravotný stav nášho syna to asi nebude možné. A pokiaľ by som si vedela zarobiť ako copyk, alebo autor, bola by som veľmi rada.
Život sa mi zvrtol o 180 stupňov a ja s tým nedokážem nič urobiť. Postavená pred hotovú vec v krajine, ktorej jazykom hovorím na úrovni A1. Bezmocnosť je strašný pocit. Buď sa vzdáte a prijmete situáciu ako fakt, alebo bojujete. Tak či onak si to vyžaduje zmenu postoja a poprehadzovanie priorít.
Nechcela by som dostať v živote druhú šancu a vyberať si nejakú zmenu v určitom bode môjho žitia. Som tam, kde som, kde ma môj spôsob života celý čas viedol. Nie som najspokojnejšia na svete, ale zároveň viem, že by kľudne mohlo byť aj horšie.
Učím sa žiť zo dňa na deň, neplánovať, neporovnávať, neľutovať sa a zbytočne sa vopred nestrachovať.
Ak by som si mala niečo dnes sama sebe želať, tak si prajem trpezlivosť a zdravie celej rodiny a blízkych. Lásku svojho života už mám a šťastie v nešťastí mame obrovské.
Prestať sa upínať na život “v imaginárnom keby svete” a za každým pádom sa postaviť a nakopať realite pr*el. Prajem si byť silná a nájsť si čas sama na seba. Hneď ako sa bude dať, pôjdem po pôrode na volejbal a tyč. A prajem si, aby som bola dobrou mamou, manželkou, dcérou, sestrou, vnučkou a kamarátkou.
A ešte kebyže si môžem želať niečo extra velikánske, tak by to bola liečba pre Miška a pevné zdravie pre Matyho.
