Fakt neviem prečo, ale o pôrodoch a všeobecne o komplikáciách počas tohto “nádherného” momentu zrodenia nového života a stretnutia s človiečikom, ktorého máte prinajlepšom 9 mesiacov v brušku, sa veľa nehovorí. Počula som rôzne hrozné príbehy. Ani raz som nešla do pôrodnice s tým, že iste to bude zážitok na celý život v dobrom slova zmysle. Mám kamarátku, čo sa rozhodla, že bude rodiť doma, v obývačke, v bazéniku. Dulu mala u seba a doktora na telefóne v prípade núdze. Všetko dopadlo krásne a niekde medzitým, ako uložili staršiu dcéru spať a jej ranným zobudením sa narodilo zdravé krásne miminko. Dovolím si tvrdiť, že kebyže sa rozhodnem rodiť doma, možno to ani jeden z nás neprežije.
V priebehu dvoch týždňov v mojom okolí prebehli 3 (vrátane môjho) pôrody. Každý úplne iný. Každý v inom štáte. Všetky však našťastie s dobrým koncom.
Začnem druhorodičkou z Prahy. Prvý pôrod bol náročný, ale prirodzený. Keď sme si písali, boli sme totižto navlas v tom istom nielen týždni, ale aj dni, zapriali sme si cez Messanger rýchly a bezbolestný pôrod. Náhle prišla správa, že už porodili, bolo to nejak 38+ dáke dni. A medzitým, ako sa jej spustili mega silné kontrakcie a samotným pôrodom, ubehli asi 3 hodiny. Kvôli rýchlemu, no nie bezbolestnému priebehu, mala maličká nízku saturáciu a zlé hodnoty glykémie. Istý čas pobudla na JIS-ke, kde maminka ale nemohla byť celý čas s ňou, takže aspoň odsávala mliečko a našťastie jej bolo umožnené za dcérkou chodiť tak často, ako chcela. Už sú doma…nebojte, všetky prípady budú mať dobrý koniec. Dievčatko je v poriadku a už si doma pochrapkávajú aj s veľkým bračekom doma.
Takže rýchly pôrod, nie je vždy úplná výhra.
Na druhý pôrod sme čakali viac, než za patrilo. Mamička zo Slovenska vyše týždňa prenášala. Je prvorodička, ktorá počula len príbehy a zvesti o tom, čo od pôrodu očakávať. Nebála sa toho, len to už chcela mať za sebou. Veľký pupek jej už nedal spávať, pohybovať sa, dýchať, no normálne existovať. Prirodzený nástup pôrodu sa nedostavil. Išli cestou vyvolávačiek. Čo viem, sú 4 vyvolávačky, ale netuším, aká je to forma, ako rýchlo po sebe sa dávajú, nič. No viem, že u nej nič poriadne nezaberalo. Vo štvrtok mali prísť a začať tento nádherný proces. A tak prišli. Až v noci sa u nej spustili aké také kontrakcie, pri ktorých mi ešte zvládla napísať, že už musí chodiť, že ležať sa nedá, ale otvorená je veľmi málo. Celý piatok mala kontrakcie a postupne sa otvárala. Ani po dvoch pokusoch o “prepašovanie” oxytocínu do tela a to až 7-násobnej dávky, bola táto snaha márna. Prečo? Pretože personál jednu kanylu nezaviedol do žily, ale pod kožu a druhá žila praskla. Telo nevládalo a krčok maternice nereagoval. Nebudem zachádzať príliš do detailov. Výsledok bol, že v sobotu ráno o druhej mi jej muž napísal, že teda idú cisarák. Dovtedy kočka medzi kontrakciami zaspávala, alias odpadávala. Zažila si cca. teda vyše 30 hodín trápenia, ktoré skončilo akútnym cisárskym rezom. To vyvrcholilo postpunkčnou bolesťou hlavy a krku, ktorú ona sama definovala, ako hroznú bolesť, ktorá sa pri vstávaní alebo sedení zhoršuje a teda mohla len ležať. V reále to znamená, že nebola schopná starať sa o malého ani na druhý deň, naordinovali nejaký paracetamol, silné magnézium a elektrošoky. Dnes je ich štvrtý deň po pôrode a ja dúfam, že jej bolesti rýchlo odoznejú a bude si môcť malého naplno užívať. Snáď čoskoro aj doma.
Tretí pôrod je ten môj, vo Viedni. Rovnako ako u prvého syna Miška mi pôrod začal o tretej ráno. No predtým to bolo prasknutím plodovej vody. Tentokrát mi začali kontrakcie. Na mobilnej appke som merala dĺžku bolesti a tých oddychových častí, aby som sa uistila, že nejde len o Braxton-Hicks falošné kontrakcie v 39+1tt. A nešlo. Keď už vstala aj mamina aj môj muž, rozhodli sme sa ísť do pôrodnice. Bolesti každých 5 minút, trvanie cirka 50 sekúnd. Povedali mi, že to vyzerá tak na 2 cm a teda si ma tam aj s mužom nechávajú.
Hneď z príjmu ma presunuli na pôrodnú sálu, kde som si teda užila už riadne bolesti, pri ktorých som hrýzla do vankúšov, matracu, aj ruky manžela. Keď som bola otvorená asi na 5 cm, vyžiadala som si epidurálku. Bolo mi vysvetlené, čo a ako, len mi fakt nešlo do hlavy, ako mám nehybne sedieť počas tak silných kontrakcií, aké som už v tom čase mala. Hebamme a teda pôrodná asistentka sa postavila oproti mne, chytila ma za ruky, opreli sme sa líce o líce a šli do toho. Muža na tento úkon poslali z miestnosti von, asi kvôli sterilite prostredia. Najprv mi pichli lokálnu anestézu a následne epidurál. Samotné vpichnutie nebolo také hrozné. Hrozné bolo skôr to, že som s tým mačacím ohnutým chrbtom a bradou vnorenou do hrude musela sedieť naozaj bez pohnutia aj cez obrovské bolesti, pričom mi hebamme neustále naprávala na brušku monitory (na monitorovanie srdca miminka). A to bolo teda hrozne bolestivé. No a potom po 15 minútach prišla úľava. S mužom sme si na mobile zahrali SkipBo, rozprávali sa, ja som googlila, ako je možné rodiť, aj keď necítite kontrakcie. Samozrejme, trošku som ich cítila, ale bolo to také zanedbateľné, že som ich zľahka predýchavala. Dali mi do ruky také malé tlačidlo a povedali, že ak budem mať bolesti väčšie a silnejšie, mám stlačiť knoflík a ono mi to pustí viac epidurálu a teda sa mi uľaví. Tak som stlačila. Lenže! Epidurál mi brutálne znížil tlak a teda stisnutie gombíčka a pridanie na epidurál intenzite mi tlak ešte viac znížilo. Strašne rýchlo, priam v sekunde sa mi z 0 na 100 zvýšila bolesť v panvovom dne, kde som mala pocit, že mi to dieťa odtiaľ vystrelí. Pre neznalých, je to pocit, ako keď idete na veľkú po 5 dňoch zápchy a musíte to hodne hodne držať, pretože nie ste pri záchode. Strašný tlak. Kričala som, že už musím tlačiť a aj som tlačila a skolabovala. Čo si ešte uvedomujem a pamätám bolo, že zrazu sa do miestnosti nahrnulo asi 5 iných ľudí. Hebamme zahlásila, že sa ide na cisarák a ja som len v polovedomí vnímala, že ma ihneď presunuli do vedľajšej miestnosti, kde ma aj s katétrom medzi nohami poprehadzovali z jednej postele na druhú a tretiu, dali masku na tvár, v ktorej som nemohla dýchať a snažila som sa ju dať teda intuitívne dole. Viem ešte, že som naťahovala ruku, aby ma za ňu niekto chytil. Snažila som sa po anglicky pýtať, že čo sa deje, ale nikto mi neodpovedal. Všetko sa dialo strašne rýchlo. Bolo to ako vo včelom úli. Potom už nastalo ticho.
Zobudila som sa na pooperačnom. Nevedela som, koľko je hodín, čo sa stalo, či malý žije. Našťastie tam bola sestrička Slovenka, ktorá mi povedala, že malý je OK a je s mužom a že v tomto mi klamať nemôže, že to majú zakázané. Stiekli mi ešte nejaké infúzky a mňa triaslo ako osiku. Aj na to som dostala niečo do žily. Vedela som, že je to psychické a nie fyzické. Bez okuliarov, bez mobilu som tam ležala a dúfala, že dieťa nemá žiadne následky.
Po prevoze na izbu taxíkom, čo bol vlastne chlapík menom Emanuel, prišiel muž a doniesli aj Matynka. Hneď sa prisal a ja som nemohla byť šťastnejšia. Zastavila sa za nami aj naša ryšavá Hebamme, ktorá nám vysvetlila, že mi klesol tlak z epi, čo som ešte zavŕšila ďalším stlačením gombíčka a malý sa tak natlačil do pôrodných ciest, že sa tam zasekol a oni prestali počuť ozvy jeho srdca. V takom prípade musí cisársky prebehnúť naozaj rýchlo a do 5 minút musí byť dieťatko von. Podarilo sa.
Manžel mi potom hovoril, ako to prebiehalo a ako on odpadol, keď ma odvážali na ten zákrok. Pretože tiež nevedel, čo a ako dopadne, myslel si, že o nás oboch v sekunde príde. Našťastie bol to on, ktorý bondoval asi hodinu malého na hrudi. A rovnako to bol on, ktorý keď počul, že sme v poriadku, vystískal všetok okoloidúci personál.
Išlo o sekundy a ja si to plne uvedomujem. A naozaj by ma takýto priebeh ani v sne nenapadol. Ale som strašne šťastná, že máme za tým, malý je na svete, sme už spolu doma a je to krásne. Zajtra idem na výber kovových svoriek, snáď to nebude veľmi bolieť, lebo tej bolesti už mám naozaj vyše hlavy.
Všetky 3 pôrody dopadli nakoniec šťastne. No každý bol iný. A ani pomalý, ani rýchly a ani akútny nie sú ideálnou možnosťou. Ale zvládli sme to. A som na nás všetky tri strašne hrdá.
