Nejdem sa hrať na múdru všadebola, všetkovie. Ale rodičovstvo je ako čokoľvek, čo robíte.
Pri prvom ste radi, že to nejako všetci prežijete a to druhé si už viete aj užívať.
Kamoške som to vysvetlila, že je to ako skok s padákom.
Keď ste tam prvýkrát, neriešite zážitok samotný. Veď vám ide o život. A v tej rýchlosti diania a všetkých tých nových informácií a podnetov si často ani neuvedomíte, že ste na zemi a že je to vami. Často si však prezeráte fotografie a videá a spomínate, aké to bolo super. Aj keď to bolo stresujúce, nevedeli ste poriadne, čo máte robiť a či to nebude mať nejaké trvalé následky.
Pri druhom zoskoku, už viete, čo čakať. Nikto vám nič nevysvetľuje, už ste zaškolený, pripravený. A keď skočíte, konečne sa začnete okolo seba obzerať a začnete si uvedomovať krásu jednotlivých chvíľ a momentov. Už neriešite tlak, výšku, silu vetra. Užívate si výhľad, pre ktorý ste tam od začiatku prišli.
Rovnako je to neopísateľné pre niekoho, kto ešte padákom neskákal. Hoci to môžete mať až prehnane a farbisto niekým popísané, nikdy to nebude také, ako keď si to sami zažijete.
Nedá mi nerozmýšľať nad tým, že aká to bola paráda, keď sme mali len Miška. Podobne asi ako každý druhorodič. Pamätám si, ako mi kamoška pri Miškovi vravela, že si to mám užívať a aké je to super, mať jedno. Čas pre jedno, ruky pre jedno, hlavu a spánok len pre jedno.
V našej domácnosti už nie sú 4 ruky na 1 dieťa, ale dve ruky na dve deti. Aj to len cez víkendy. V takom bežnom dni sú k dispozícii dve ruky na dve deti. Žiadne neostali akosi voľné. Už to nie je tak, že jeden je na mobile zatiaľ čo druhý sa stará. Nie, nie. Všetky ruky sú vybookované. A ja by som sa niekedy potrebovala premeniť na chobotnicu alebo aspoň Saxanu. Proste mať rúk viac, ako aspoň dlhšie.
Domáce práce, alebo akákoľvek činnosť od nutnej osobnej hygieny až po zabudnutiahodné umývanie okien musí dostať jasnú prioritizaciu. Domáce práce sa stali novým spôsobom oddychu. Ako druhomatka nemám pocit, že mám niekedy voľný čas. A keď ho mám, tak upratujem, skladám prádlo, naberám/vyberám myčku a práčku. nemám pocit, že si sadnem s pocitom, že deti spia, ja mám porobené a môžem si len tak sadnúť a nakuknúť do mobilu. Všetko robím s nejakým dieťaťom v náručí. Nákup potravín sa stal novou spoločenskou udalosťou. Pretože sa musíte patrične obliecť, umyť zuby, nebodaj sa učesať.
To mám proste najradšej, keď mi priletí správa od manžela, ktorý celý deň nebol doma, že čo treba z obchodu. No tak pŕrrrrr. Do obchodu idem ja. Aj ja potrebujem z tohto blázinca občas vypadnúť a sociálne sa vyžiť. Porozprávať sa s predavačkou, že chcem platiť kartou, alebo, že kde premiestnili bezlepkové potraviny.
Všetko treba rýchlo. Kamoške som písala, že som nikdy nemala rada dužinu z ovocia v džúsoch, načo mi odpísala, že aktuálne chlcem chleba po šírke. A je to tak. Nie je čas hrýzť a vyžúvať. Treba len zaplniť žalúdok dostatočne na to, aby ho hlasito nekrútilo.
Moja zubná kefka má 2min časovač. Verte mi, že pri plačúcich oboch deťoch sa tá doba niekedy zdá nekonečná. A na toalete? Hotovo, nehotovo, ideš. Úplný top je, keď sa dostanem do sprchy a starší syn mi vypne svetlo. Tak potom po tme s teplou vodou začnem vykrikovať na muža, ktorý má samozrejme plné ruky druhého dieťaťa.
Získala som funkciu vedúcej logistického oddelenia, marketingu, security, závodnej jedálne, zdravoťáčky, skladník, archivár, … stala sa zo mňa firma se vším všudy, od CEO až po upratovačku. A teda naozaj to nie je tak, že mi šichta končí po 8, nebodaj 10 hodinách. Idem vkuse, 24/7. Bez nároku na prémie alebo 13. a 14. plat. A ešte dokonca aj v CV to nebude vyzerať najlepšie.
Nemám žiadne sick days a keď idem k doktorovi, nemôžem sa na zvyšok dňa uliať na priepustku. nemám dokonca nárok ani na PN. Pretože v zásade sú PN vždy aj moje deti a muž o kúsok viac, ako ja. Dovolenka? Nedajte sa vysmiať. Z dovolenky sa stalo len to, že zmeníte prostredie, ale činnosti vykonávate rovnaké. Je to len zmena kancelária z prvého poschodia na dvadsiate s výhľadom na celé mesto. Plus si všetko musíte preniesť, usporiadať, nájsť tomu miesto a prioritu na nedostatku poličiek. Hlavne nič nezabudnúť a po týždni-dvoch to zase všetko trepať naspäť domov.
Pozitívne ohodnotenie príde málokedy. Často vás ošomrú, že: “veď si to tak chcela”. Alebo príde lavína nevyžiadaných rád, ktoré naozaj chcete počuť málokedy. Kto a ako to robil kedy inak.
Matky sú často pochopené inými ženami, až keď sa aj tie stanú matkami. Z rozprávania im to nie je blízke a málokedy sú natoľko empatické, aby sa vedeli vžiť do kože iného. Veľakrát máme pocit, že matky preháňajú. Nuž, skúste si to. Nech sa páči. Nemusíte zrovna porodiť. stačí to všetko ostatné, plus nedostatok spánku.
Ja sa napríklad pozerám na každú matku s úctou už len kvôli tomu, že to dieťa porodila. To, že to prežila, to, že nebodaj mala ešte ďalšie dieťa/deti.
Každá máme doma svoje niečo, s čím sa boríme. Keď nemáme nervy z detí, máme ich z partnera. A keď nie z partnera, tak z práce, priateľov, členov rodiny, domácich miláčikov. Preto je najdôležitejší spánok. Odporúčam vám to ja, tá, ktorá túto poslednú noc spala za 13 hodín strávených v posteli necelých 6 hodín. Pretože miminko má sople. Spánok = sila. A tú nám treba každý deň, v každej situácii. Ako matky nikdy nevieme, ktorá noc je na najbližší nachladnutý týždeň tá posledná celá prespatá. Preto ženy, matky, prvorodičky, otcovia, SPITE. Ja som zažila, ako moje dieťa bolo už už na pokraji síl, zatváralo oči, padali mu hnáty a v tom si dlhšie žmurklo a bolo po spaní. Baterky dobité na najbližších 10 hodín. Ani sa nejdem rozpisovať, akú úžasnú silu vďaka hormónom matky majú.
Keď som mala len Miška, spala som s ním furt, keď sa dalo. Muž bol väčšinou v práci a teda kým sme sa zobudili, byt väčšinou ostal v rovnakom stave, ako keď som zaspávala. Teraz? Všetci mi tu robia bordel, plus treba navariť. A to upratujem taký ten bežný bordel naozaj každý deň. Nepúšťam sa do hlbších zásahov, ako je napr. utieranie prachu.
Každopádne. Po tom, čo som zažila pri pôrode, a ako teraz žijeme deň po dni, si uvedomujem, aká som šťastná. A ešte dodám, že som videla jedno video, kde pán hovoril o tom, že všetko to, čo máte a zdá sa byť dennodennou samozrejmosťou, je pre niekoho len sen a túžba. Preto buďme vďační a nechcime furt len viac a viac. Uspokojme sa na chvíľu s tým, čo máme tu a teraz.
