Je mi úplne jasné, že nemôžem dokonale porovnať život vo veľkomeste Viedni a mojom rodnom meste Zvolen. Moje postrehy sú avšak skôr kultúrne a v zásade nezávisia od veľkosti daného mesta.
Chcem sa vopred vyznať, že si nemyslím, že som predpojatá a už vôbec teda nemám za tie takmer tri roky čo žijem v AT pocit, že život v Rakúsku oproti na Slovensku predstavuje rozdiel 100 a 1. Rakúsko ma tiež svoje nedostatky a negatíva, byrokraciu a neskutočne dlhé čakacie doby.
Keď sme do AT prišli z Prahy, nevedela som o krajine v podstate nič. Ani o systéme, čo a ako funguje. Na čo mám a nemám nárok, aké úrady tu fungujú atď. Znalosť jazyka siaha síce na strednú školu, kde mojou triedou bola učiteľka nemčiny, no aktuálne schopnosti sú veľmi slabé, max A2. Myslela som si, že keď viem po anglicky, ďaleko zájdem. Opak bol pravdou. A pár krát už aj padla kosa na kameň.
To, že je Viedeň hlavným mestom, je multikultúrna, relatívne slobodná a tolerantná neznamená, že tu všetci všade perfektne ovládajú angličtinu. Par krát ma za to poslali do prd*le a ja som tam aj s mojou jazykovou neschopnosťou šla. No vďaka bohu za dobu technickú, kedy si človek veľmi dopomôcť napr. Google translátorom alebo aj AI, či už v písanej alebo aj hovorenej komunikácii.
Táto vymoženosť však nie je pre každého samozrejmosťou. Niekedy je človek proste len neochotný sa kus posnažiť, pomôcť. S takým nepohnete. Ale to už nie je potom o dobe alebo krajine, ale o ľuďoch.
Je asi zrejmé, že tým, aká je Viedeň prevažne plochá, ponúka obrovské možnosti cyklistom. Takým, ktorí idú sami na 100 ročnej kraksni, ale aj na najnovšom elektrobiku. Takmer každá ulica ma priestor pre cyklistov, bezpečné odparkovanie strojov, viditeľne vyznačený špeciálny pruh na ceste alebo chodníku, a nikto si tu na nich nič nedovolí. Cyklista má prednosť dokonca ešte aj pred chodcom. Majú svoje semafory, svoje značenia. Cyklocestičky prelínajú celé Rakúsko a je to teda radosť už len sa na ne pozerať. Vyzerajú úplne nové, bez dier, bez zbytočných obmedzení. Tým sa dostávam aj k druhej rozdielnosti a teda obrubníkom, ktoré sú tu prevažne vždy pri ceste znížené na úroveň cesty. Nemusíte dvíhať kočár do kolmej polohy, že takmer vyšupnete svoje dieťa nedbalo na zem. Na bicykli si nemusíte zakaždým poškodiť koleso alebo rozkrok a zdvihnúť sa zo sedadla, alebo až zosadnúť, aby ste sa dostali na druhú stranu cesty. Je to veľmi príjemné, priame, bezproblémové jazdenie.
Prechody pre chodcov majú znížené obrubníky a tým pádom nemajú problém ani vozičkári. Je fajn vedieť, že sa dostanete, kam potrebujete bez toho, aby ste mali vopred natrénované pohyby na U-rampe. Prechody sú posvätným miestom. Pokiaľ tam nie je semafor, autá zastavujú na 90% vždy, len čo sa k ceste priblížite, nie až vtedy, keď stúpite na vozovku. Šoféri vás púšťajú, nemajú s tým problém. Netúrujú motor v momente, keď ste v strede vozovky, len preto, aby vám dokázali, že oni sú tí, čo sa hrozne ponáhľajú.
Chodci a cyklisti vo Viedni nie sú štvanou zverou ako je to zvykom na Slovensku. Mám pocit, že bicyklovať sa na našej strane Dunaja je za trest a šoféri sa nevedia dočkať, kedy na vás zatrúbia, mierne vás vytlačia z cesty alebo vám cez okienko vynadajú, že zaberáte ich priestor a zavadziate. Musí byť skvelé cítiť sa ako súčasť premávky a nie prekážkou a ohrozeným druhom. Koľkokrát je proste lepšie ísť na biku. Ekologické, ekonomické, zdraviu prospešné a predsa neprioritizované. Prečo? Asi preto, že na Slovensku je taká obyčaj nemeniť staré zvyky a spoločne spoločensky nadávať na všetko nové a progresívnejšie. Aj keď teda samozrejme o bicykloch sa nemôžeme baviť ako o novinke. No iste viete, ako to myslím.
Obrubníky si človek bežne nevšíma. Až kým nemá napríklad kočík alebo vozík, či už invalidný, alebo posuvný. Taký ten, o ktorý sa možno pri chôdzi oprieť a tlačiť ho pred sebou. Až vtedy začína tá sranda. Bežná prechádzka sa mení na Pevnosť Boyard v priamom prenose vo vašom živote. Zdolanie prechodu z jednej strany cesty na druhú sa stáva zápeklitým problémom.
Chodníky a ich kvalita na Slovensku nezaostáva. Staré, hrboľaté chodníky plne jám a nerovností sú azda v každom meste, či sídlisku.
Darmo budú pristavené príjazdové rampy k úradom a bytovkám, keď sa k nim v prvom rade neviete dostať. To už vôbec nejdem spomínať možnosti MHD.
Kultúru národa nepoznáš len podľa záchoda. Myslím, že jednou z najdôležitejších prejavov vyspelosti krajiny je schopnosť a spôsob, ako sa vysporadúva s ťažkosťami handicapovaných.
Tiež by som to nevidela, neriešila to, nebyť matkou s kočárom alebo cyklistkou, kde som bola na hlavnej ceste otrubovaná kamionistami. Alebo aj nebyť človekom s nabitým rozkrokom pri schádzaní z chodníka na cestu.
Tu ide o empatiu, sociálne cítenie, akési EQ spoločnosti. Schopnosť pustiť sa do projektov, za ktoré nezískate väčšinu volebných hlasov. Čo sa mi zdá, že je na Slovensku hudba budúcnosti. Ak niekedy vôbec. Držme si palce, že potreby občanov predčelia potreby volebných preferencií.
