Vonku je nádherných 10 stupňov a neprestávajúci dážď. Akurát som mužovi spomenula, že minulý týždeň o tomto čase som s kamoškou dohadovala sobotné kúpanie na Dunaji, keďže bolo 31 stupňov. 20 stupňový pokles je naozaj zaujímavá prírodná hračka. O to viac, že kebyže mi tá kamoška nedonesie nejaké ich zbytočné botičky pre malého, v pondelok nemá v čom ísť do škôlky.
Akosi som stále dúfala v postupnú zmenu počasia, pekne po stupienkoch, sem-tam dáždik. A nie zrovna mordor zo dňa na deň. Ale však v poriadku. Nerobme paniku.
Dnes, piatok 13.-teho, som oficiálne 37+5 dní tehotná. Noci sú už lepšie a masakrálne pekelné potenie sa zmenilo na preteky o záchod. Príde myšlienka na toaletu a už tam musím sedieť. Nie je čas rozmýšľať, kedy, čo a ako. Čo máte práve v rukách, aj keď vaše dieťa, všetko musí ísť v tom momente bokom. Ide o sekundy.
A tak som sa v tento krásny deň rozhodla, že si chcem niečo napiecť, pretože vonku prší a haribo medvedíky došli asi pred hodinou. Pre mňa existujú len také recepty, kde je náročnosť skutočne nízka. Najlepšie jedna miska, maximálne jeden hrnček, dve lyžičky a naveľa naveľa jeden mixér. Našla som taký recept, išla som do toho.
Už pri “vážení” prvej ingrediencie a to múky, u mňa teda bezlepkovej, som zistila, že jej nemám dosť. Nuž, dosypala som to, čo dom dal a teda mandľovou múkou. Potom zvyšok vecí, mokré, suché, jedno cez druhé. Vyprdla som sa aj na mixér a všetko zamiešala ručne. Pravdaže tam bolo, že vajíčko sa má nejak samostatne poriešiť. Ale mne sa to proste nechce a nikdy sa mi nechcelo. Nikdy mi predsa nešlo o estetickú stránku perníka. Tak som to s miernymi hrčkami vykydla do okrúhlej plecho-nádoby a dala do predhriatej trúby. Nastavila som časovač na hodinkách na 20 min. Pomedzi to som umyla riad, ponaháňala malého po byte, niekoľkokrát ho odtrhla od oblizovania horúceho skla na rúre. Zbehla dvakrát na wecko a pustila som sa robenia Mirindy v Sodastreame. Tak som sa kus zamyslela a keď som tam do rozbublinkovanej vody naliala sirup, prišiel výtresk. Takže som linku a všetko predtým umyté, spolu s dlážkou musela opláchnuť nanovo. To je tak fajne, keď sa vyleje niečo sladké. Labúžo. Pozriem kontrolne na hodinky a tam 11 min a 36 sekúnd, bez pohnutia. Možno dobrých 10 minút :D.
Pichnem do perníka vidličkou, keďže nemáme špajdlu ani špáratko a riedke cesto sa mi po nej zvezie, akoby sa nechumelilo. Takže som na hodinkách znova nastavila 10 minút a potom ešte dvakrát 5. Aby sa mi ten 20 minútový perník dobre dopiekol, keďže mal byť v rúre podľa receptu max 25 minút. Na niečom ten geniálny nápad so sladkým domácim napečením proste musel zlyhať a keďže som sa prebojovala aj cez nedostatok niektorých ingrediencií, v cieľovej rovinke som už nedokázala zistiť, koľko času ešte potrebuje.
Vypínam ho a kašlem na to. Na vidličke už ostáva len upečené cesto alebo nič. Hovorím si, že asi dobre. Idem už variť obed synovi aj nám. Snáď to dopadne lepšie ako ten perník.
Verím, že nie som sama v tomto “jednoduchom” pečení, ktoré aj tak nemá užasné výsledky. No tie veci sa vždy nakoniec nejak zjedia. Takže za mňa to splnilo účel. A možnože raz sa dostanem do veku, štádia alebo životnej etapy, kedy budem mať všetky správne ingrediencie, správny plech, správny časovač … a práve vtedy to vypáli úplne zle.
Totižto, u mňa človek nikdy nevie. Prajem krásny piatok 13. -teho.
