Sparťan Honor Race na Záhorí skonči tragicky. Nechce sa mi veriť, že by niekomu reálne záležalo na čase dobehnutia preteku viac, ako na jednom z účastníkov. Podľa mojej skúsenosti zo športovísk, nech je prítomná akákoľvek rivalita, v prípade núdze si účastníci vždy vedia navzájom pomôcť.
Je to v tej atmosfére, je to v tom duchu. Ste nabudení hormónmi, šťastím, nedočkavosťou zo štartu, očakávaniami. Vidíte všetkých naokolo, akí sú pripravení podať svoj životný výkon. Pre radosť, pre osobný posun, pre boj so sebou samým...
V tom sa závod odštartuje a vy idete a vnímate ľudí pred sebou a za sebou. S niektorými si stihnete vymeniť pohľady, niektorí len bežia po vlastnej osi s očami tigra zahľadeného na najbližšiu prekážku, ktorú musia prekonať. Ale aj cez tie klapky na očiach stále vnímajú tú celistvosť diania. Svoju súčasť a účasť na niečom väčšom, ako sú oni sami. Tvoria spoločenstvo, tvoria skupinu.
Aj z tohto dôvodu sa mi nechce veriť, čo čítam v médiách. Že pretekár Zdeno ležal pri prekážke a ostatní pretekári ho obiehali. Neverím tomu a nemôžem tomu uveriť. S prepáčením, p. Zdeno nebol bezdomovec ležiaci vo vlastných niekoľkodňových výkaloch niekde na ulici. Bol to jeden zo športovcov, s ktorým si ostatní na štarte vymenili pohľady, možno sa spolu zasmiali, možno sa na štarte podpichovačne strkali. Bol jeden z nich, tam a vtedy. A predsa sa píše o tých ľuďoch, že radšej sa kukali na hodinky, ako by mu mali pomôcť a zachrániť mu život.
To, že neposkytnete prvú pomoc sa môže trestať až odňatím slobody na dva roky. Čo by samozrejme nemalo byť to prvé, čo Vám prebleskne hlavou, keď niekoho nájdete v problémoch, v bezvedomí a pod. Malo by Vám prebehnúť hlavou, že je to človek ako ja a vy, s rodinou, prácou, priateľmi. Že to všetko sa stalo v sekunde a on nemá, čo spraviť, nemôže vás požiadať ani o pomoc. Pre vlastný strach alebo nedbalosť? Nezachraňujeme, keď je to ešte možné.
Ja tomu rozumiem. Niekto toho „hrdinu“ v sebe má a iný nie. Ja som sama v pozícii, že neviem, ako by som sa v takejto vyhrotenej situácii zachovala. Sama neviem, či by som bola schopná pomôcť. A pri koľkých by som sa aspoň zastavila a spýtala sa, či sú v poriadku? Neviem. Možno by som bola schopná len kričať o pomoc. Ale aj to je pomoc. Ale mám taký pocit, že minimálne na športoviskách by to proste malo byť inak. Ten spoločný cieľ, v ten jeden deň, ich mal všetkých spojiť.
Úprimnú sústrasť rodine a pozostalým.
