Jeden z mnohých míľnikov vášho dieťaťa je neodmysliteľne nástup do škôlky. Do systému ako takého. Už tam nie ste s ním, nedržíte ho za ruku pri akejkoľvek aktivite, neriešite jeho nálady, nestojíte mu za chrbtom, ak sa mu stane krivda. Zrazu to za vás robí niekto iný. Dôverujete mu viac, ako niekedy starým rodičom. Sú to ľudia, o ktorých dúfate, že majú dostatočné vzdelanie a najmä skúsenosti, pretože si stále hovoríte, že to vaše dieťa je iné a má iné potreby, ako ostatné. Potrebujete si byť istý, že bude o vaše dieťa maximálne individuálne postarané.
Veľkú výhodu máte mnohí v tom, že vaše dieťa príde domov a povie vám, resp. na jeho správaní bude znať, že niečo v poriadku nebolo. Či už prístup pedagógov, alebo spolužiakov, zlé jedlo, málo hračiek, bolesti v brušku atď. A situáciu môžete začať aktívne riešiť. S dieťaťom sa dohodnúť na zmenách, alebo inom postupe. Pokusov máte neúrekom.
Čo však, keď máte dieťa, ktoré je “len” neverbálne a nekomunikujúce. Čo vtedy? Ako sa k tomu postaviť? Len pre upresnenie, kto moje blogy nečíta, náš syn Miško má genetickú poruchu SYNGAP1, vzniknutú "de novo" a teda nezdedenú. Symptómami je autizmus, epilepsia, psychomotorické oneskorenie vývoja, neverbálnosť, problémy so spánkom, správaním a pod.
Dnes bol teda Miškov prvý škôlkársky deň. Mali sme naozaj veľké šťastie, že ho prijali už od tohto septembra, pretože tu vo Viedni je úplne bežné, že pre špeciálne detičky sú potreby a personál často poddimenzované (rovnako ako aj na SK) a preto nám bolo povedané, že budeme radi, keď ho do systému dostaneme možno v 5. rokoch.
Prečo sme nastúpili až dnes a to štvrtok? Pretože pondelok začínali “zdravé” detičky. Následne sme dostali možnosť ísť v utorok na spánkové EEG a v stredu na krvné testy. Tak, aby sme hneď po prvej návšteve neprerušovali návštevu škôlky, rozhodli sme sa, že nastúpi dnes.
Je to normálna škôlka, ale s inkluzívnym programom. Rozdiel medzi integráciou a inklúziou je v tom, že pri integrácii ide o zaradenie do spoločnosti, ale dieťa musí splniť (hoci za pomoci pomôcok alebo asistentov) rovnaké ciele ako zdravé deti (napr. maturita). Na druhej strane, pokiaľ ide o inklúziu, deti majú nastavený vlastný plán cieľov a schopností, ktoré rozvíjajú, plus sú zaradené do spoločnosti.
Takže naša škôlka má inkluzívny projekt. V tomto projekte je asi nabúchaných dosť peňazí a hlavne ľudia sú zdravo motivovaní. Na cca. 10 detí, z čoho sú tam asi 2 downíci a my. Túto triedu budú mať na starosti dvaja normálny a jeden špeciálny pedagóg.
Miško zvládol prvý deň perfektne. Veľké plus je, že sa tam ide metrom a to Miško zbožňuje. Čiže a začiatok a koniec na výbornú. Ešte len začíname adaptačný proces. Plne sa snažíme dôverovať pedagógom samozrejme.
Dnes bol s Miškom v škôlke jeho tata. Ja som musela ísť na predbežne poslednú predpôrodnú kontrolu s Matym. Zvládli to skvele. Miško sa pohral, samozrejme sám. Najväčším problémom boli dvere, ktoré logicky zamkýnajú. No Miško, pokiaľ dvere nevie otvoriť, začne byť nervózny, čo môže viesť k fajnému záchvatu plaču, frustrácie, dokonca až k bitiu si hlavy o zem alebo hryzeniu samého seba. Aj to dáko zvládli. Dvere sú proste jedným z našich kryptonitov. Miško mal v škôlke už nachystaný svoj zakladač, kde bude mať svoju fotku, mal tam svoje meno a učitelia tam časom budú pridávať rôzne informácie, ako sú ich výtvarné výtvory atď. Už mal nachystaný aj batôžtek, kde si bude odkladať veci, plienočky a pod. A nie, nie je podmienkou, aby bolo dieťa odplienkované. To vôbec. Našťastie!
A čuduj sa svete, pracujú tam dve Slovenky. Čo je fajn, v prílade akejkoľvek núdze, keď nerozumiete takmer ani v rodnom jazyku by som asi ťažko rozumela po nemecky alebo anglicky. Keď máte nejakými správami zatemnený mozog, vaša rodná reč príde vhod.
Keď sa zdravému dieťaťu, resp. verbálnemu, komunikujúcemu niečo nepáči, dá vám to najavo. No Mišinko je odkázaný na našu intuíciu a naše observovanie jeho správania. Netrúfnem si povedať, či budem ako matka schopná tipnúť si, či sa mu tam páči alebo nie. Či plač po tom, ako ho tam necháme samého bude taký, ako u iných detí, alebo v tom bude niečo iné. A to mi skutočne trhá srdce.
Pre svoje dieťa chcete to najlepšie. No niekedy je to len váš dohad a odhad. A vy môžete len dúfať, že robíte v jeho záujme správne rozhodnutia. Chlapci teda zajtra znova idú spolu. Veľmi si želám, aby sa Mišinkovi páčilo. Aj z toho sebeckého dôvodu, že by som mala doobeda kus času na seba, za pár dní aj na Matyho. A žeby môj muž mohol normálne pracovať a zabezpečovať našu rodinu.
Sme na Teba hrdí Mišinko a ľúbime Ťa.
