35. týždeň tehotenstva. Fu. Toľký týždeň, koľko je vonku stupňov. To dá fakt zabrať. Už ma irituje a pobolieva aj sedieť.
Pri prvom tehotenstve to bolo také milé, fajn. Keď bolo treba, ležala som. Keď som nevládala, ležala som. Keď som si chcela oddýchnuť, ležala som. Postíhala som všetko nakúpiť, aj to, čo som nikdy nevyužila a vlastne ani nepotrebovala. A keď som v 37+2 večer vložila do tašky do pôrodnice poslednú vec na zozname, čo bolo asi nafukovacie koleso na sedenie, v noci o 3-tej mi odtiekla plodová voda. Proste nachystané, podčiarknuté, ideme!
Taká zima snáď v Prahe ešte nebola, alebo nebola dávno. Čo cez deň povrchovo odmrzlo, na noc s vetrom akoby s malými vlnami naspäť zamrzlo. Neúprosne k chodníkom, cestám, autám. Vltava zamrzla a ľudia sa na nej korčuľovali. A mne presne vtedy odtiekla plodová voda. Ešte som tajne dúfala, že to nie je ono a že som proste neudržala moč, no čo už. Hold, zavolala som do pôrodnice, kde mi povedali, aby som do dvoch hodín prišla, pre istotu. Zavolali sme taxíka, keďže naše auto bolo pod horou snehu a ľadu, a našťastie nás zobral. Ja zabalená v 6 vrstvách oblečenia a velikánskych vložiek. Že to skontrolujú a keď tak pôjdem domov. Tušíte správne. Už som tam ostala.
Chytila ma veľká panika. Že na to nie som pripravená, že ešte nie, že ja idem domov.
Long story short som v ten deň o 21:36 Miška porodila. Vyčerpaná, s kontrakciami posilnenými oxytocínom. Bez epidurálky, len s rajským plynom, ktorý buď nezaberal, alebo zaberal a ja fakt nechcem vedieť, aké by to bolo bez neho.
Muž bol pri mne a naozaj poslúžil ako opora psychická aj fyzická. Je to zvláštny pocit.
Keď sa z dievčaťa stane žena a zo ženy matka.
Tak by to asi malo byť, prejsť si prirodzene každým štádiom. Najprv ako dievča potrebuješ zistiť, aké to je, keď sa o teba starajú a sú ti ľudia nablízku. Ako žena, keď potrebuješ byť nezávislá a samostatná, odkázaná na seba a svoje schopnosti a matka, keď všetko naučené a získané presúvaš so všetkou láskou na svoje dieťa.
Mám za sebou viac, než by som chcela. A tu sedím, pripravená mať druhé dieťa po prvom, ktoré má “de novo” genetickú poruchu. Jasné, že ma dennodenne a nočnonočne trápia myšlienky na pôrod a aké to bude a či to Miško pochopí a či Matyho k sebe prijme. A či to zvládneme a či, keď bude Maty zdravý, či to bude lepšie alebo horšie. Jediné, čo viem, že to proste zvládneme, to sa proste musí.
Miško má vyše 3.5 roka a viem, keď sa pozriem spätne, že veľká časť materskej s ním bolo trápenie, smútok, nevedomosť. Snažili sme sa očami vždy posúvať čas dopredu, na stretnutie s doktorom, fyzioterapeutom, na odbery, za výsledky, keď lieky zaberú atď. Nepatrili sme do žiadnej záujmovej skupiny, pretože mentálne aj fyzicky bol Miško vždy inde ako druhé deti. A tak sme tápali a presplývali jeho doterajším detstvom. Verím a dúfam, že s Matym to bude kus iné. Jednoduchšie a prirodzenejšie, možno veselšie. A tiež, že budeme Miška stále ľúbiť a budeme rodičmi, ktorých bude ľúbiť tiež.
A aby som Mišinkovi nekrivdila. Život s ním nás veľa naučil. Hlavne trpezlivosti a akejsi viere, že bude dobre. A nám je dobre. Učíme sa so SYNGAP1 žiť, deň po dni. Robí nám radosť aj najmenší pokrok a vieme, že ich ešte bude mnoho. Len si na ne musíme počkať.
