Popri kojení som sa naučila robiť rôzne veci. Jednou z tých najväčších zabijakov času je TikTok alebo FB reels. Na IG stále nie som, pretože nie som ani fotogenická a vôbec, ten spôsob zdieľania svojho života cez prešpekulované, prefiltrované fotky, sa mi nepáči.
Mám teda pár obľúbených tvorcov, ktorý robia poväčšine humorný obsah a jednými z nich sú Alex a Jon. Na to, že sú to Američania, vedia nesmierne trafiť klinec po hlavičke. Robia také tie krátke videá o manželskom živote, ale aj o dennodenných situáciách. Okrem iného mi nesmierne pripomínajú mojich dvoch kamarátov, ktorým stále vravím, že ak by mali robiť nejaký obsah, tak si ich viem predstaviť jedine v niečom podobnom.
No k pointe. Oznámili, že sú tehotní. Ich videá sa začali točiť okolo toho, robili si z toho srandu, ako to nikomu nemajú povedať a následne je ukázaný celý deň tej Alex, ktorá to rozpráva všetkým od susedov až po predavača topánok. Veľmi výstižné sú videá, kde je žena teda značne podráždená a nakoniec vysvitne, že je iba hladná. A to je všetko pre mňa teraz také aktuálne, také skutočné, že som s nimi naozaj tú ich radosť zdieľala a dokonca som tej kamoške, tiež tehotnej oznámila, že aké je super, že sme tehotní aj s nimi. A to samozrejme nehovorím o tom, že sú tehotní aj Bieberovci.
Byť tehotná zároveň s najlepšou kamoškou, takmer na týždeň presne, je teda riadna sranda a náhoda. Najčastejšie si hlásime váhu, veci, do ktorých sa už nezmestíme a čo nie sme schopné urobiť. Ktorá sa ako cíti a pre mňa najvtipnejšia debata bola o stravovaní. Môj muž sa do mňa snaží dostávať oriešky a ovocie, proste chce, aby som jedla zdravo. Kamoške som povedala, že som si vedomá, že je to správna cesta, no aj tak som si na obed spravila misu popcornu, lebo som naň mala proste chuť. Ona mi odpovedala, že v pohode, že popcorn mala na večeru už dvakrát za posledný týždeň :).
Včera mi poslala odkaz, že tento TikTokový pár prišiel o miminko. Pozrela som sa na to. Napísali niečo v zmysle, že bolo pre nich privilégiom nosiť malé miminko 26 týždňov a že snáď sa stretnú v nebi.
JA som v 26. týždni!!! Podľa videí je zjavné, že ich tehotenstvo bolo vysoko rizikové. Ale toto bol proste šok. Prišlo mi to riadne ľúto.
Je to zaujímavé, ako sme schopní sa „spriateliť“ a stotožniť s totálne neznámymi ľuďmi. O to viac sa snažím malého teraz v brušku hladkať. Alebo keď sa veľmi mechrí, zmením polohu alebo prestanem s aktivitou, pri ktorej som to spozorovala. Celý rehabilitačný pobyt s Miškom a tie veci, čo tam človek dennodenne videl a aj túto vedomosť je proste ťažké uniesť. Keď vidíte, že tie miminká v tom veku, v akom ho máte vy, sú veľmi choré, alebo umierajú. Alebo sa narodia. Proste v 6. mesiaci. Hrozné.
Je otázne, do akej miery sú proste takéto citlivé veci osobné, alebo verejné. Do akej miery sú ľudia ochotní zdieľať tieto starosti s celým svetom. Ochotní a schopní. Čo všetko patrí ešte na sociálne siete? Je nám asi všetkým jasné, že zlé správy ľudí zaujímajú viac, ako tie dobré. Je však smutné, že ľudia si už dokážu závidieť aj nešťastie.
Zatiaľ čo ja tu sedím na balkóne a píšem tento článok, vo svete sa dejú hrozné veci. Sama pred nimi zatváram oči. No Miškova choroba ma naučila aspoň jedno. Že nesúdim ľudí naokolo. Snažím sa pomôcť, keď môžem a poradiť, keď to niekto potrebuje. Nepozerám sa na rodičov, ako na dobrých a zlých. Verím, že každý jeden robí, čo môže, čo je v jeho silách.
Buďte silní, každý (aj ten najhorší) deň proste raz skončí a začne nový. Možno lepší, možno ešte horší. Sme tu na to, aby sme bojovali, život je už taký. Je to boj o prežitie. Či už v Afrike na savane, alebo vo Viedni na gauči. Držím palce!
