Hoaxy, nepravdivé správy alebo informácie sú naozaj všade okolo nás. Až ma bolí pri srdci a zatieni mi mozog keď vidím, ako rýchlo sa šíria internetom a ako sú ľudia schopní slepo veriť niečomu neoverenému, ale za to zaujímavému. Niekedy na škole sme sa medzi sebou ohovárali. Dôvody boli rôzne a väčšinu z nás to neskutočne trápilo. Hlavne, keď trafili tú správnu strunku. Ja som napríklad nikdy nebola spokojná s tým, ako vyzerám. Nenazvala by som to ani mentálnou anorexiou, ani dysmorfiou. Proste som nemala rada moje lentilky pod kobercom a vypuklé bruško. Nikdy mi nepadlo dobre, keď sa mi niekto posmieval alebo inak poukazoval na tieto moje nedostatky. Až vekom som prišla na to, čo je dôležité, ale aj tak sa neustále strážim a chcela by som vždy byť lepšia, chudšia, krajšia a blablabla.
Na dedine, ale aj v mestách sa stretávame s ohováraním na vyššej úrovni. Od jednej babky k druhej, informácie sa postupne menia a podľa potreby gradujú a prikrášľujú.Človeku to vie reálne zničiť život.
Namiesto toho, aby sme sa vyvinuli na vyššiu úroveň a takýmito prízemnosťami sa nezaoberali, boli jeden voči druhému chápavejšími a akceptovali rozdiely medzi nami, sme sa brutálne zahĺbili do sociálnych sietí.
Naše komentáre a sarkastické poznámky môžeme bohapusto šíriť všade naokolo. Niekedy mali ľudia aspoň chochmes a tie stupídne kecy uverejňovali pod anonymom. Dnes, krásne a verejne hejtujeme mladých ľudí, športovcov, spevákov a hercov. Väčšinou ľudí, ktorí naozaj niečo dokázali, poväčšine úplne na inej úrovni, ako my sami. Na základe nášho vedomia a svedomia máme potrebu rozdávať svoje múdra a názory širokej verejnosti.
Prečo máme takú silnú potrebu starať sa verejne do života druhých ľudí? Myslím druhých, neznámych, na hony vzdialených ľudí, o ktorých máme zvyčajne načítané cca. 4 články a pozreté dve videá. To sme takí úbohí, že nerozumieme slovu PR, reklama, marketing?
Samozrejme aj ja, veľmi rada vyjadrujem svoj názor, však ho práve teraz čítate. No snažím sa, aby bol ako tak objektívny a aspoň čiastočne overený. Keď som písala článok o alžírskej boxerke, ktorá je ženou a nie, ako tvrdia hoaxy, mužom, dostala som sa do stretu s pár mojimi známymi. Najväčším prekvapením pre mňa bolo to, že keď som sa ich narovinu opýtala, že kde danú info čítali, nech mi pošlú link, debata zhasla ako fakľa. Buď si mysleli, že so mnou už nemajú o čom a proste ma nebudú presviedčať o ich opravde, alebo, a to si myslím asi len naivne, že naozaj si informácie overili a zistili, že pochybili.
Nič však na veci nemení to, že tieto správy sa šíria a ubližujú dotknutým osobám. Že hoci nejakému médiu silno stúpne čítanosť a prekliky, ale nie je to relevantné, pravdivé. Je to výmysel. Je to nonsens.
Na tento spôsob je postavená politika, mediálne hviezdy a články, bulvár aj sociálne siete. Tak, ako obrázky vytvorené umelou inteligenciou pletú ľudí, tak aj deep fake úplne zatratil možnosť dať priestor zdravému rozumu. Veď, keď už človek nemôže veriť ani vlastným očiam a ušiam, tak čomu?
Zdravému rozumu, jedine. No, dá to námahu, overiť informácie, vyvrátiť a nájsť tie pravdivé. Znamenalo by to vystúpiť z komfortnej zóny a po informáciách začať pátrať. A to je to presne to, čo pri skrollovaní 2000 videí denne, robiť nechceme.
A to mi práve moja neter oznámila, že si prečítala, že keď si prdne denne 52 krát, tak schudne pol kila. Pán Boh nás ochraňuj. :)
