Od narodenia “musíme” spĺňať vývojové tabuľky. V 2. mesiaci má dieťa udržať hlávku vo vzduchu 3 sekundy a v 5.mesiaci má cielene uchopovať hračky. Každý mesiac, každý rok dosahujeme míľniky, ktoré zodpovedajú nášmu veku, či už ide o psychický alebo fyzický vývoj.
Vo veku teenagera prichádzajú prvé snahy o vymanenie sa z týchto oklieštených hradieb. Prichádza vedomý vzdor, hnev, vlastné názory. No koniec koncov, napriek všetkým vzburám sme si asi nikdy neboli tak jednoducho podobní, ako v dnešnej dobe sociálnych sietí.
Deti zo Sydney, Bostonu, či Zvolena majú veľmi prípodobné FY (for you - pre teba) stránky na sociálnych sieťach a podliehajú rovnakým trendom. Už to zďaleka nie je tak, že pravá ruka, nevie, čo robí ľavá. Milión tutoriálov na tanečky, make-up, hacky alebo pranky. Môžete si nájsť návod na všetko. Môj bývalý šéf hovorieval, že nech si naivne nemyslím, že môj problém už niekto v minulosti neriešil a preto k nemu musí existovať nejaké “how to”, nejaký návod, na ktorý už ľudia spoločnými silami prišli. To, že ho neviem nájsť, je len moja neschopnosť.
Vezmite si moju generáciu. Kedy sme v telke kukali Beverly Hills 90210 a mysleli si sme (vedeli sme) tým pádom o amerických teenageroch všetko. A na základe správania ôsmych postavičiek sme boli schopný pochopiť mentalitu celého stredného školstva v USA.
Potom prišli Priatelia. Ach, skvelý, vtipný seriál. No kde je súčasná diverzita?
V dnešnej dobe mám pocit, že v každom filme, resp. seriály, musí byť jeden černoch, aziat a minimálne jedna gay zápletka. A mám pocit, že už ma to otravuje. Nie preto, že sú tam. Ale preto, že to nespĺňa účel. Je to príliš očakávané, je to nátlakové. Netflix by si naozaj mal už poťukať po čele. Hoci gay komunitu plne akceptujem ako súčasť našej spoločnosti, nemyslím si, že umelé tlačenie týchto postavičiek do každého televízneho počinu je naozaj nutné.
Čiže, aký-taký stereotyp už vídať aj v kinematografii. A čo my? My pozeráme tie isté videá, kde len zakaždým iný človek urobí ten istý naučený gag a srandu. Nič nové, nič originálne. Človek sa zasmeje prvý, možno druhý raz, však samozrejme ide aj o spôsob prevedenia. No ale smiať sa dookola na tom istom obsahu… to mi nedáva zmysel.
A cez to všetko, ako sa snažíme odlíšiť a byť jedineční, spoločnosťou neotesaní, upadáme do primitívnych stereotypov zábavy. Je na tom niečo zlé, keď sa rozhodneme byť iní? Asi to skôr závisí od toho, v akej spoločnosti sa pohybujeme. Naše správanie v škole nemusí byť až tak akceptované, no v zamestnaní sa môže stať veľmi podstatnou a nenahraditeľnou črtou našej osobnosti.
Najťažším kúskom cesty je práve ten, kedy sa z blázna stane génius. Kedy si cez všetky nedopriania a posmešky ustojíme svoje a ideme si za tým. No a na konci je zaslúžené ovocie.
Obdivujem ľudí, ktorí majú cieľ. Ktorí sú zaviazaní a oddaní svojmu snu. Pracujú na ňom, noci a dni, roky. Čítala som článok o Usainovi Boltovi. Hovoril, že 4 roky trénoval na to, aby zabehol 100m pod 10s. 4 roky!!! A potom dodal, že niektorí ľudia sa vzdávajú po dvoch mesiacoch nezdarov. V čom to ale je, že niekto to odhodlanie v sebe má a iný nie. Že niektorí sú takí nedisciplinovaní a iní makajú, čo im sily stačia.
Taká Taylor Swift. O tom potom, že má fantastický marketing a PR. Mne sa tá baba páči, pretože robí parádny biznis. Robí, čo ju baví, v čom je dobrá a robí to fantasticky a všetci jej to žerú. A asi to nemala ľahké a musela ísť tvrdo cez prekážky. Ale podarilo sa. Vypredáva štadióny po celej Amerike, Ázii, aj Európe. 70 000 davy sa hrnú na jej koncerty, aby zažili tú atmosféru a odniesli si svoj kus Taylor domov vo svojich spomienkach, prinajlepšom boli práve na koncerte, práve pri konkrétnej piesni požiadaní o ruku.
Je to znova tá davovosť, ovečkosť. Všetci spievajú tie isté texty, v podobných outfitoch, vymieňajú si náramky a zbožňujú ju. Je to až psychotické.
Je nám už proste tento fenomén vlastný, získaný časom, alebo bol vždy v nás, len nám chýbali práve tie médiá, ktoré by nám to všetko sprostredkovali a priblížili nám to?
