Plač nie je slabosť. Pre mňa osobne je plač ventilom. Kebyže si niekedy nepoplačem, musela by som asi niečo rozbiť alebo niekoho zbiť.
Kamarát mi raz povedal, že správny chlap neplače, ale udrie päsťou do stola. Potom si pamätám, ako mi raz vo vírivke s fľašou vína v ruke a slzami v očiach hovoril o tom, aký je šťastný, že ma krásnu zdravú dcéru, ktorú si podľa jeho slov ani nezaslúžil. Napriek tejto spoločensky odsúdeniahodnej slabosti, to bolo veľmi dojemné. Akí krehkí vedia byť aj tí najsilnejší.
Plač je stále v našej spoločnosti považovaný za slabosť a určitú zženštilosť. Správanie, ktoré na verejnosť nepatrí. Je však zaujímavé, že iné vyjadrenie pocitov, ako je kopnutie do stola od hnevu, alebo nadávanie je spoločenský úplne prijateľné.
Je to asi o našej neschopnosti riešiť takéto situácie. Nevieme sa k človeku, ktorý plače, postaviť. Asi očakávame, že kebyže sa ho opýtame na dôvod jeho smútku, alebo ho nebodaj objímeme, staneme sa súčasťou jeho žiaľu a vtiahne nás do svojho modrého sveta.
Tu, medzi tými chorými deťmi a ich rodičmi mám naozaj niekoľkokrát denne chuť k niekomu prísť a poriadne silno ho objať. Len tak, lebo viem, približne, čím si prechádzajú, a viem, že sa ich iní ľudia aj z tohto dôvodu „boja“. Aby ten smútok nechytili.
Samozrejme k smútku sa často viaže aj siahodlhejší príbeh, ako len na pár minút debaty a my predsa nemáme čas sa s niekým dlho rozprávať a keď to ešte aj nie je o nás.
Zmena v chápaní plaču, či už od radosti alebo smútku prichádza s empatiou a skúsenosťami. Tu, v Kokone napríklad, kde vidím rôzne deti a ich rodičov, nie je ničím divné opýtať sa prvé dve otázky v poradí:
1. Ako sa vola vaše dieťa?
2. Akú má diagnózu?
Je to tu normálne a rozprávať sa o schopnostiach a neschopnostiach svojho dieťaťa je tu každodennou realitou. Nikto sa na vás nepozerá krivo, lebo vaše dieťa z ničoho nič začne kričať, plakať, mlátiť si hlavu o zem. Rozumieme tomu. Deje sa to aj nám. Preto, nesúdime. Sme rodičia chorých detí. Niektorí bojujú s časom, niektorí dúfajú v stagnáciu stavu, niektorí v zlepšenie. No nikto tu nikoho nesúdi. Bolo by vhodné, takéto správanie vniesť aj do našej spoločnosti, či už ide o deti, alebo akúkoľvek inú spoločenskú oblasť.
Každý máme právo a možnosť sa zmeniť. Naša minulosť nepredurčuje našu budúcnosť. Nie sme síce v Amerike, kde funguje tzv. “American dream” dokáže z chudáka spraviť boháča za jednu noc. Rovnako aj žijeme v dobe, ktorá praje rýchlokvasiacim celebritám v podobe influencerov, kde trans muži získavajú Ocenenia žien roka. Kde ženy chodia k pediatrom s bábikami a kde mladí chlapci robia tutorial videá na účesy a make-up. Dnešný život, založený na sociálnych sieťach je hodne náročný. Nielenže ste stále pod drobnohľadom, no najmä každý má pocit, že má právo vás súdiť, riešiť a komentovať na základe jedného videa, či článku. Čo sa dá robiť? Svojim spôsobom idete s kožou na trh. Slabšie povahy ten tlak nezvládnu a zrútia sa, silnejšie prežijú a bojujú s pár pauzami, ktoré nazývajú detoxom od sociálnych sietí.
Deti nám vyrastajú v dobe, v ktorej neexistuje nebyť na sociálnych sieťach. Je to zvláštne, že my sme boli ešte tá generácia, ktorá mala telefón len doma na dráte a musela si pamätať všetky potrebné telefónne čísla naspamäť. Kde sranda začínala zvonením niekomu na zvonček a následným útekom. Bolo to akési úprimnejšie. S ľuďmi, s ktorými sme trávili čas, sme mali podobne záujmy, rozprávali sme sa zoči-voči, videli sme každú, aj nepatrnú reakciu.
Naše deti nevidia priateľom do tvárí, iba ich schvaľujú na základe profilov a preferencií danej sociálnej siete.
Netreba nad tým dumať. Doba sa pohla a my musíme napredovať tiež. Prispôsobiť sa, adaptovať. Je to cesta k prežitiu. A preto si poplačte, keď vás niečo trápi. Ťárch sa treba aspoň emočne zbaviť a ísť ďalej. Či už vás niekto vidí, alebo nie. Uľavte si, život nie je ľahký.
