Pamätám sa, ako som hltala obsah Youtuberov ViralBrothers. Boli to prevažne videá, ktoré parodovali chovanie určitých skupín ľudí, napr. učiteľov, matiek, Čechov na dovolenke a pod. Vždy sa to volalo: “Debilní kecy XY”. Boli neskutočne vtipní a naozaj skvele podchytili také to klasické stereotypné správanie. Podľa mňa boli aj kus nadčasoví. Nebolo veľa konkurencie a možno sa stačilo len poriadne prehrabať na YT a inšpirácia a formát sa razom našli. Vtedy to bolo tak, že mi prišlo, že robia dobrý obsah, majú svojich sledovateľov a akoby značku. Mali také to svoje, že keď ste si ich zapli, vedeli ste, že ide o tých dvoch týpkov.
V dnešnej dobe je to nejak inak a možno to len ja inak vnímam. Dnes už každý, starý, či mladý sa snaží propagovať svoj obsah na sociálnych sieťach. Nejde ani o kvalitu obsahu, iba o jeho zverejnenie. Nie každý je majster v upravovaní videí, má tie možnosti, čas, možno vzdelanie. No postovať chcú. Je úžasné sledovať, ako to robia ľudia bez hanby.
Či už ide o videá, kde niekto len čumí do kamery a na obrazovke sa zobrazí nejaký text, alebo plne sofistikované krátke akoby filmové alebo divadelné predstavenia. Osobne často pozerám beauty tutoriály. Tiež sa niekedy pozastavím nad tým, kto a ako dokáže vyprodukovať svoj obsah v tejto oblasti. Poviem si, že je to maximálne neprofesionálne a nekvalitné, že to stojí za prd. Zlý obraz, neschopnosť prezentéra predať sa a aj výsledok je vlastne sám o sebe zlý. Potom dostane komenty, ktoré ho od tejto zábavky možno plne odradia a tým vzniká také prirodzené sito medzi tým, čo sa udrží a čo nie.
Sama som skúšala podobné videá robiť a nie je to ľahké. Je v tom energia, čas. určite aj peniaze. A potom vám niekto okomentuje video, že je to celé zle a nazdar. A je po kariére.
No sú takí, ktorí vytrvajú. Napriek všetkému, čo im píšu, napriek tomu, že dlho dlho majú málo sledujúcich. Úspech sa často nerodí cez noc. Je jasné, že pri pár trendoch sa stalo, že vďaka jednému videu sa z človeka stal doslova trendsetter, ale asi je to skôr výnimka, ako pravidlo.
Napríklad, keď som ja robila tie videá a spätne si ich pozerala, zistila som, že som vlastne úplne nezaujímavá. Že to nie som ja, nie som spontánna a hlavne som nemala žiaden niche, proste niečo, čo by bolo len moje, čo by ma od iných odlišovalo.
Niekedy stačí byť vo videách proste sprostý alebo vulgárny. Dostanú sa mi do očí aj videá z koncertov našich rapperov a im podobných. Na tých koncertoch sú aj deti, tak okolo 15 rokov je vek priemerného fanúšika. No ten umelec nadáva, súvisle. Netvrdím, nie som žiaden konzervatívec a nadávam hodne, hoooodne. Lenže, keď tam vidím tých mladých, je mi to nejak blbé. Že vlastne ten obsah by možno nebol ani tak zaujímavý, kebyže tam nie sú tie vulgarizmy. Rovnako mi príde také rozporuplné, ako chodia malé deti na koncerty Taylor Swift napríklad. Vyobliekané, vyčesané podľa vzoru svojho idola. No ako prudérne si povedzme, že polovicu koncertu je oblečená v nejakých “bodýčkach” a zvodne sa hýbe s vyšpúlenou riťou. No a to ona je ešte jedna z tých, ktorej cieľová skupina je niekde okolo strednej školy a vyššie, kde je to už relatívne aj akceptovateľné. A je jedna z tých, ktorá to robí profesionálne a naozaj esteticky.
Sú horšie, sú nahejšie, sú zvodnejšie.
Skôr ako to, čo je v tých videách sa bojím toho, ako je takýto obsah strašne dostupný, všetkým, takmer bez cenzúry. A samozrejme, ako nám ich tie sociálne siete predkladajú. Pozrieš jedno, nabehne ti ich ďalších 20 do radu.
Najjednoduchšie je sa na ne proste nepozerať. Vymazať sociálne siete a neriešiť. Ale žijeme aktuálne v dobe, v ktorej je to takto. Mńa len mrzí, že na skutočné ľudské príbehy nie je priestor, aj kebyže sa jedná o pozitívne info. Sledujeme “hviezdy a celebrity”, ktoré nemajú páru o tom, ako si tu žijeme. To, že Paris Hilton má dve deti už asi viete, aj to, že plienku prebalila prvýkrát, keď mal jej syn asi rok. To, že ten hrozný Barbie hlas len predstierala a že to bol šikovný marketingový ťah vyšlo najavo len nedávno. Aktuálne bojuje za práva detí, no myslím si, že kebyže zverejní video s nejakým serióznym predslovom a video, ako tancuje na nejakej párty, istotne má rádovo viac sledovateľov to druhé.
Je to také psycho, že sledujeme zbohatlíkov, prajeme im veľa šťastia vo všetkom a keď si zlomia nechet, dobreže s nimi neplačeme. Potom nám naskočí video, kde sú chorí ľudia, alebo dajme tomu nejaké umelecké video a odídeme z neho rýchlo preč, lebo na to predsa nie sme cieľovka.
Je zvláštne, že od ľudí a situácií, ktoré sú nám v reálnom živote omnoho bližšie, odskakujeme. Zatiaľ čo absolútne so zatajeným dychom vieme sledovať hviezdičky, ktoré nemajú šajnu o tom, ako sa žije v bežnom živote. A ani my vlastne vice versa netušíme, aký život vedú oni.
Radi sledujeme niečo, čo by sme chceli aj my? Bohatstvo, cestovanie, sláva… a na druhej strane sledujeme ľudí trpiacich, lebo je lepšie vedieť, že niekto sa má horšie ako my? Sme úchylné, sebaľutujúce, kruté a sebatrýzniace tvory.
Sme zvláštni ľudia tejto doby. Všetko sa snažíme pomenovať, označiť, rýchlo a najlepšie bez roboty dosiahnuť. Tých informácií je toľko, že si nevieme tie správne vybrať. A kvantita predchádza kvalitu. Každý má právo na názor, ktorý sa mení na komentovanie a častokrát znevažovanie človeka. Akým právom? Je predsa na nás, vybrať si obsah, ktorý nás zaujíma. A ten, čo nás nezaujíma, neriešim. Do akej miery, máme právo komentovať snahu a činnosť niekoho druhého?
Nuž, za počítačom, sediac v obývačke, je každý frajer. Sťažujúc sa na všetko a všetkých. Naša nesebareflexia nám dáva nárok stať sa odborníkom na všetko. Treba si však uvedomiť, že niekomu tým rozbíjame sny a že slušnosť by stále mala existovať, aj anonymne, aj v online priestore.
