Ako sa hovorí, človek mieni …
Po tom, ako sme sa dozvedeli, že som tehotná, podstúpili sme s miminkom kopec genetických vyšetrení, aby sme predišli takému prekvapeniu, ako sa nám dostalo pri Miškovi. Mišinko má diagnózu SYNGAP1, čo je genetická mutácia na 6. chromozóme. Miško to má “de novo” a teda nezdedené, vzniknuté. Proste sa to pri delení buniek a zrode nového života stalo.
Niekde tam, vo vesmíre toho celého zázraku, keď splašená spermia stretne vajíčko na vandrovke a pokiaľ je všetko v poriadku, prepracujú svoj 9 mesačný vzťah až k pôrodu nového človeka. Celé je to neskutočne fascinujúci proces a zázrak, ktorému sa podľa mňa zatiaľ nič “umelé” nevyrovná. Vznik nového života, kde z dvoch buniek vzniknú ďalšie milióny. Každá presne vie, kam patrí a čo má robiť. Prirodzene.
Celkovo aj to zrodenie ako také je neuveriteľné. Dieťatko v brušku si pláva vo vode, vo vaku, bezpečne chránené pred celým svetom. A v tom, prídu na mamu kontrakcie alebo jej praskne plodová voda a nastane proces pôrodu a narodenia. Dieťa prejde zo života vo vode v sekunde na život na vzduchu. Začne používať svoje telo, rozpínať ho, časom aj ovládať. Dýchať, žmurkať, kričať. Zázrak!
Iné som však chcela. Miminko sme už od 12tt vystavili odberu placenty a následným genetickým testovaním. Výsledky prichádzali negatívne a teda sme sa rozhodli, že ideme naozaj do toho. Čakali sme na komplet výsledky asi do 20tt. Čo je teda hodne neskoro, ale proste sme boli pripravení postaviť sa výsledkom čelom a reálne. V 38tt som sa šla ukázať do pôrodnice s tým, že som ich poprosila, aby mi do papierov napísali, že v prípade akýchkoľvek komplikácií chcem podstúpiť cisársky rez a teda vzhľadom k synovej diagnóze už nič neriskovať. Pani doktorka snáď 5x prepisovala a preformulovávala text pozostávajúci asi z 10 slov.
Rakúšania, aspoň čo som počula, dosť tlačia na prirodzený pôrod. Čo je koniec koncov v poriadku, no ja som to tak necítila. Tlačiť na prírodu za každú cenu. Proste, požiadala som, aby západná medicína prevzala osud do rúk. Bola som vlastne pripravená prijať vedome fakt, že budem po pôrode rozbitá, rozrezaná, neschopná chodiť, neschopná bondovať a že mi možno ani nenabehne mlieko. Kolostrum som totižto stále nemala. Vedela som, že tu bude moja mamina, ktorá nám so všetkým pomôže, nech to dopadne akokoľvek.
Long story short je asi taká, že som nakoniec rodila akútnym cisárskym rezom, pretože malému nebolo počuť ozvy srdca. Všetko sa to zvrtlo za asi 30 sekúnd. kedy sme sa dostali zo stavu, že sme s mužom hrali na pôrodnej sále SkipBo na mobiloch, do momentu, kedy som sa ocitla s maskou na anestézu na tvári. O tom bude samostatný článok. Ale poviem vám, tých pár sekúnd trvalo naozaj celú večnosť, keďže išlo o život.
Dnes, 6. deň po pôrode sedím, chodím, skláňam sa, čupím a hrám sa aj s Miškom. Už vlastne v deň pôrodu, po pár hodinách ma postavili na nohy a za ruku odviedli do kúpeľne na toaletu. Vedela som, že musím začať fungovať, takmer ihneď. Kvôli malému, aj kvôli Miškovi, ktorý sa v priebehu jedného dopoludnia stal veľkým bratom.
Za tie 4 dni, čo som bola v nemocnici, Miško v mojich očiach vyrástol asi o 2 roky a hlavne oťažel asi o 10kg. Zrazu je v mojich rukách taký veľký, taký šikovný, taký pevný. samostatný. Drží hlavu, interaguje, smeje sa, pozerá sa na mňa. Niečo chce a dáva mi to najavo svojimi spôsobmi. A ja mám pocit, že sa mi otvorili oči. Že som celým tým zážitkom precitla a pochopila, aký je Miško bojovník a skvelý jedinečný chlapec. Bude to ťažké, nie že nie. Ale som šťastná, že žijeme a sme zdraví. A rozhodla som sa, že idem skúsiť žiť zo dňa na deň. Nerozoberať minulosť a budúcnosť, nevisieť na detailoch, čo bude, keď bude a absolútne prestať riešiť “keby svet”. Sme tu a teraz. Len na tom momentálne záleží a len to máme možnosť riešiť a ovplyvňovať. Carpe diem priatelia!
