Dnešok mi dal zabrať. Opäť som si celom prerazila svoje pomyselne emocionálne dno. Ale povstala som ako Fénix a som na seba nesmierne hrdá.
Bola som na úrade, tu vo Viedni, žiadať o kvalifikovanú osobu, ktorá by mi s Mišinkom vedela kvalitné a zároveň s láskou pomôcť. Prišla som na miesto činu. Len pre vykreslenie situácie, bola som hore od tretej, pretože Mišík odvtedy tiež nespal, a zaspal až po druhej polke melatonínu, niečo po piatej. Takže sme si dopriali ešte asi dve hodiny schrupnutia. Miško má reakciu na hexavakcínu, má horúčku a pripojili sa k tomu sople. Ideálne, práve v čase, keď na druhy deň máme absolvovať spánkové EEG, proste top! Muž s ním ostal doma, takže som šla z domu na poslednú chvíľu a ako s vrtuľou v zadku som dorazila na úrad asi s dvojminútovým meškaním.
Výťahu to nesmierne trvalo, tak som sa na druhé poschodie skokom poskokom dostala pomerne rýchlo. Našla na dverách meno konkrétnej pani F. a zaklopkala. V tom mi zazvonil telefón. Volala mi pani F., že mám prísť na prízemie, že ma tam už čaká. Tak som scupitala zase dole. Spýtala som sa pani F., či môžeme hovoriť anglicky, keďže sme mailovú aj telefonickú komunikáciu doteraz kompletne riešili v AJ. Jasné! Začala sa ma pýtať, že či očakávam, že všade kde prídem, budú so mnou rozprávať po anglicky. Povedala som, že nie, ale že kebyže viem, že je problém, zavolám si pomoc na preklad. Totižto, viete… ja som si popri Miškovi naozaj ešte nestihla spraviť intenzívny kurz nemčiny na úrovni najlepšie C2, aby som plne plynule komunikovala o jeho diagnózach, (ne)schopnostiach, vyšetreniach, pobytoch v nemocnici, potrebách a pod.
Pani F. sa ma spýtala, že odkiaľ som. Hovorím, zo Slovenska. F. sa začala s úškľabkom dopytovať, že keď ona príde na Slovensko, akým jazykom sa s ňou budú rozprávať ľudia. Odvetila som, že pravdepodobne po anglicky.
Myslím si, že nie som negramotný idiot. Plne si uvedomujem, že človek by sa v krajine, kde nie je domácim, mal plne prispôsobiť. Ale ja som v Rakúsku neštudovala, ani nepracovala. Prišla som ako slepé kura k zrnu, za prácou môjho manžela. Keďže som bola aj tak na rodičáku, bolo to relatívne jedno, kam pôjdeme. Hovorím si, že ako baba, ktorá má vyštudovanú C2 angličtinu, sa proste vo svete nemôžem stratiť. Rovnako ako aj s technológiami, ktoré už simultánne prekladajú konverzáciu a pod. Proste v dnešnej dobe nepotrebujete v zásade hovoriť rovnakým jazykom, ale musí tam byt vôľa. Čo v tomto prípade nebola.
No nebola tam len jazyková bariéra. Pani F. postrádala ľudštinu. Jazyk, ktorý od človeka pracujúceho na úrade, ktorý rieši inklúziu a teda zaradenie hendikepovaných ľudí do spoločností, naozaj nielen očakávate, ale príde vám pre danú profesiu priam nutný.
Mala som dve možnosti. Za A, nechať si sr*ť na hlavu alebo za B, milej pani F. vysvetliť, že ja som jej neprišla ťahať z vrecka peniaze, lebo sa mi nechce z roztopaše chodiť do práce a prišli sme sem vlastne len vymlátiť so systémom. Potrebovala som, aby sa na mňa pozerala, ako na človeka, ktorý má dieťa s vážnym genetickým ochorením. Na človeka, ktorý by namiesto nejakého babysittingu od mesta a všetkých tých „miliónov EUR“, ktoré ako príspevok dostávame, by nekonečno ráz mal radšej doma zdravé dieťa a usporiadaný život. Ako na človeka, bez možností. Proste, ako na človeka.
Asi prvýkrát v živote, som si pri uvedomení všetkých možných konsekvencií svojho správania, zvolila možnosť B. A vtedy som sama pred sebou povstala z prachu, ako Fénix oproti pani F, ktorá mala takmer dôchodkový vek a po plecia dlhé šedivé vlasy. Cítila som sa ako Dávid oproti Goliášovi. Mala v rukách všetky tromfy, ja len hrdosť a svoj život.
A hoci so slzami na krajíčku, začala som bojovať. Neuveríte, ale Dávid vyhral. Vďaka jazyku ľudštiny. Pokračovanie napíšem neskôr.
