Nedeľa ráno, 17. Jún, 8:29, ešte som taká všelijaká, neprebudená. Spím na nohách, ocko by povedal. Je potrebné ale zistiť, ako sa dopravíme na letnú dovolenku, keďže lietadlo a auto neprichádzajú do úvahy. Ostáva – vlak. Takže: petržalská vlaková stanica, poloprázdna, v hale stojí asi 10 ľudí – ak vôbec, čakajúcich na vlak, pravdepodobne do Rakúska. Výborne, pred pokladňou, kam sa potrebujeme dostať pre potrebné informácie, stoja traja ľudia, žiadne „fronty“, mali by sme to vybaviť – za predpokladu výbornej informovanosti personálu – za pár minút. Tak si vykračujeme po vydláždenej chodbe, míňame pani upratovačku, ktorá špinavou vodou a handrou „leští“ podlahu. Už sme pred okienkom a máme pripravené otázky, ktoré sa spýtame pani za prepážkou. Vtom to začne: ľadová sprcha vulgárnych nadávok, podčiarknutá nenávisťou a jedom, ktoré by sa dali v tom okamihu krájať. Pootvorím viac svoje ako-tak otvorené oči a v duchu si myslím, Bože, čo je tu zas nejaký opitý človek a takto ráno hreší?? Nadávky a vybrané slová na všetky možné kombinácie nemajú konca-kraja. Sú samozrejme nepublikovateľné a tak pochopte, že necitujem. Dva hlboké výdychy a nádychy na ukľudnenie. Nepomáhajú... Veľká vstupná hala, v ktorej sa tie škaredé slová ozývajú, nikto, kto po slovensky rozumie, si ich nemôže neuvedomiť. Niečo v tom zmysle, že si dovoľujeme prejsť k pokladni. (No asi by sme mali obletieť alebo preletieť alebo podletieť celú tú halu a inak sa dostať k pokladni, ako tou najlogickejšou cestou...) Nereagujem. Neznášam toto odporné vulgárne nadávanie, neznášam a som na ne alergická. Uráža ma to a vnútorne sa začínam chvieť. Nedeľu ráno som si predstavovala inak. Stále nereagujem, nemám síl... Reaguje – môj manžel. Večný kľuďas, flegmatik, nerozčúli ani nerozhádže ho len tak hocičo. „Máš nejaký problém?“ Obráti sa k upratovačke. „Já ti dám problém? Šak ty čo (nadávka) nevidíš, že je to tu mokré? Že já umývám???!!!!“ Manžel pokračuje: „Keď ti vadí, že tadiaľ chodíme, daj si tam špagát, alebo si to inak označ, že je to mokré a že tadiaľ chodiť nemáme!!“ Hovoril síce zvýšeným tónom ale nie podráždene, neslušne alebo sprosto. Pani pokračuje: “Špagát?? Já tam nedám špagát!! Šak ket ho roztrhneš, to sa len budem smiať!“ (pomedzi to píp asi päťkrát). Nechápem, brrr, ľadová sprcha na ráno, stále nechápem. Medzitým trojčlenná skupinka platiaca pri prepážke odchádza, na nás len s úškrnom v zmysle „súcitíme s vami keď tak na vás vrieska“ mrkne a v akomsi cudzom jazyku sa v sekunde zhodne na tom, že okolo „tej panej“ nepôjdu. Obídu teda celú veľkú prázdnu vstupnú halu. „Choď zistiť kde má šéfa, prosím ťa“ dostala som pokyn. A kam mám ísť, pomyslela som si? Vonku fajčili štyria policajti, či colníci, či čo to boli, inak všade mŕtvo. Všetko ostatné personálne zdroje mali v tú nedeľu ráno asi voľno, nikoho som nezohnala ale ani usilovne nehľadala. Stála som tam ako v mrákotách. V duchu som sa modlila, Bože, nech to už skončí, nech na nás už nenadáva, nech už nehovorí tak sprosto a škaredo. Nadávky a nevýslovne nenávistné „hundranie“ danej dotyčnej panej po čase prestali. Pri odchode sme ju hľadali, ale už nenašli. Asi si šla dať panáka, ale vymeniť vodu vo vedre. Bola by schopná nás ňou oliať, taká bola nasrdená že si dovoľujeme prejsť cez tri metre štvorcové poumývanej (no...o tom by sa dalo diskutovať.....uschnuté šmuhy po špinavej vode boli zjavné) podlahe.To je sila, tak toto som ešte nezažila. Podotýkam, že o 11 minút mal mať odchod vlak, a ak by na neho prišlo pár jednotlivcov, či nejaká skupinka, asi by dotyčná pani jedovato a nenávistne všetkých počastovala najkrajšími nadávkami, aké slovenčina ponúka. Hurá, katastrofa, smiech, slzy...?
Čo z toho som si mala vybrať? Pomyslieť by sa dalo všeličo:
- chudera, ktorá na viac nemá, ako znepríjemňovať život všetkým naokolo.
- Úbohá žena, s ktorou sa život nemaznal. Biedne vzdelanie, pretĺkanie sa životom a otravná práca na železničnej stanici. Všetci majú v nedeľu voľno, len ona nie. Nenávidí celý svet...
- Žena, ktorá nemala v živote šťastie na úsmev a lásku. A tak to množstva zla a nenávisti, ktorými sa obrnila nejako musí z nej vyjsť aj von...
- Katastrofálna ukážka, ako sa správajú Slováci. Jasné že nehádž všetkých do jedného vreca, ale ... čo by povedali turisti, vystupujúci v bratislavskej Petržalke na modernej vlakovej stanici s takýmto zážitkom? Prvý dojem? Aha – tak to šup, poďme okamžite tam, odkiaľ sme prišli. Ani tak nejde o zahraničných turistov, ako o ľudí všeobecne. Už mňa ten prístup hlboko urazil a to som Slovenka.
-Nedostatočná personálna politika ŽSR? Idem surfovať a hľadať kontakty, písať a domáhať sa vysvetlenia, prečo som/sme museli zažiť to, čo sme zažili. Ak sa mi podarí získať nejaké vysvetlenie – skúsim ho sem uverejniť. Verím, že bude v plnom znení publikovateľné.
Šťastnú cestu z petržalskej vlakovej stanice, turisti a – aj Slováci.
