to som chodila ešte do škôlky, a po hodine trucovania doma, kedy sa ma mamka v rannom strese a ponáhľaní snažila napchať do hociakého oblečenia (mňa totiž všetko hrýzlo, škriabalo, "kusalo", bola som strašne nervózne dieťa, a obliecť ma ráno bolo umenie...ďakujem maminka že si to s tvojim krásnym úsmevom vždy zvládla...) zbaliť seba, pozamykať dom a dopraviť malé trucovité dieťa do škôlky bežiac dole našou ulicou to bola veta na jeseň v zime a na jar pravidelná.
Napadlo ma to dnes ráno, keď sme si my dvaja s mužom vykračovali rannou Bratislavou do práce. Bolo príjemne sviežo ale ja som zrazu vybuchla: Pozri miláčik ja plačem!!! a snažila som sa upútať jeho pozornosť na "slzu" ktorá sa gúľala z môjho ľavého oka.
"Ale Aninka, ty ma iste naťahuješ, nemôžeš predsa plakať, zajtra je už víkend, dobre sme sa vyspinkali a....."
"Áno, ale ja plačem drahý, uvedom si to, od zimy!" a bolo...
Poznáte to, keď je von sviežo a vaše oči kašlú na dokonalý alebo menej dokonalý mejkap, novú špirálu na mihalniciach....jednoducho slzíte lebo oči prekvapené na jeseň, v zime a na jar chladnejším počasím ako je vnútri bytu, domu, jednoducho slzia.
Takže - aj pred 20 rokmi - maminka vyčarila krásny úsmev, a nie, Andrejka, neplačem, vieš sú len očká z tej zimy prekvapené... ma odzbrojila.
MIlujem svoju maminu, lebo aj dnes, keď sa zlezieme doma všetci pár krát za rok, sa dobre bavíme na tom, ako som ja, malé trucovité decko, ráno tak vyčíňala, že okrem toho že ma nikto nebol ochotný obliekať, mamina to zvládla a za obeť padol (naozaj iba pár krát.) ranný spoj autobusom do okresného mesta kde pracovala...proste ho nestihla :-)
Krásny piatok:-))
