Sú definitívnym oznamom, že jeseň je predo dvermi. Niekedy v septembri, keď býva ráno a podvečer už chladnejšie ale ešte stále je astronomické leto, otvoria svoje tuhé zelené šupky a len tak vykúkajú. Nesmelé tvrdé hlavičky skrývajúce chrumkavý poklad. Čerstvé vlašské oriešky.
Pamätám sa, že na základnej škole sme sa v družine venovali prísne nedovolenej činnosti. Zbierali sme tie nedozreté orechy a snažili sa olúpať ich jemnú šupku. Búchali sme palicami do stromov a čakali, koľko tých tvrdých zelených guličiek strieskame zo stromu a koľko nás trafí rovno po hlave. Ruky sme mali po "fuške" špinavé, nedali sa umyť snáď ničím. Ani mazľavým mydlom z ocinovej pivnice. Ani solvinou. Na ďalší deň tí najusilovnejší z nás, ktorí mali ruky najšpinavšie, dostávali poznámky do žiackej. Niečo ako: vaša dcéra zbierala včera orechy, dnes má špinavé ruky! Alebo: váš syn má špinavé ruky od orechov, nemôže ich zbierať a chodiť s neumytými rukami! Pamätám si, akoby to bolo včera. Občas sme súťažili, kto bude mať ruky najšpinavšie. A potom ešte, kto si nahrabe (rukami) najväčšiu kopu lístia a s rozbehom do nej skočí. Sladké detské radovánky. Kto vie, či aj dnes deti zbierajú orechy. Len tak, na lotrovstvo, nie povinne. A či tiež dostávajú poznámky za to, že robia niečo, čo im robí radosť.
Klop - cup, pink - bum, oriešky padajú aj dnes na našej záhrade. A ja ich zbieram, ako kedysi. Už ich nemusím vyberať z tuhej tvrdej zelenej šupky. Počkala som si, kým sa samé "nevyzlečú" a blahosklonne nepadnú na zem. Mám aj jemné rukavice, aby som si nezašpinila ruky. Už som sa poučila.
A potom, o pár týždňov či dní, keď sa prudko ochladí, stratí náš bohatý veľký orech za jednu noc takmer všetky listy. Zo dňa na deň. V kope lístia budeme znova loviť bohatú tohoročnú úrodu. A možno aj skákať do lístia, tak, ako kedysi.
p.s.: hrable už mám nachystané.
