Uslzený smiech a pes Cézar

Vojenský cintorín je mojim obľúbeným miestom na premýšľanie a len-tak na prechádzanie. Slniečko svietilo, ja so slnečnými okuliarmi na nose, v rukách zvierajúc papierovú vreckovku som si pochodovala po takých "skratkových" schodíkoch. Skratkové preto, lebo netreba obchádzať dve dosť dlhé ulice ale schodmi sa dá vyjsť až pod Slavín. Minulý týždeň po nich cupital drozd s oranžovým zobákom a presne pred nami sa vykakal, bol to drzák drzý:-)) Cez pravé rameno som mala prehodenú obľúbenú kabelku, v nej len kľúče od bytu, Bože, keby ma niekto zabil, ani by nevedeli kto som, odkiaľ som,kam majú nahlásiť mŕtvolu, fantázia pracovala na plné obrátky, ale niť morbídnych myšlienok prerušili slová adresované neviemkým neviem komu."....ále, no poďže sem, ty môj motajko, no tak ááááále kdeže sme sa to rozbehli, okamžite že poď sem. Nožičku si si natrhol, čo tu teraz tak beháš. Okamžite spomaľ.Na Lermontku ideme, nie nie nie tam hore, kam si sa to rozbehol??? No keď zajtra pôjdeme k tetuške lekárke, ty len potom budeš nariekať ako ťa to všetko bolí!!! Sem - sem poďkaj už-aj."Fíha, pre pána kráľa, to kto sa tu tak s kým rozpráva???? Spoza rohu, ku ktorému som sa po schodíkoch vyšplhala, sa vynoril ten klasický malý biely pes, taký Cézar, ja ho tak volám. No paráda, pomyslela som si, zlatý môj vieš kde je tá Lermontka, na ktorú máš odbočiť???? (pre tých z vás,ktorí netušíte o čom vravím, Lermontovova ulica je to, o čom sa "zhovárali" pani so psom) Už aj so psom sa rozprávame, akoby nám rozumel, poniektorým, a že zajtra budeš plakať, zlatý môj pes, teš sa, iste je to pravda. No dokelu, depka sa zväčšovala. Inak ja psov neznášam, teda presnejšie sa ich bojím. Spolužiačka má dobermanku a jej mladší syn, asi tretiak na základnej sa kamošovi bežal pochváliť pri mojej návšteve, že toto je tá mamina kamoška, čo sa aj psov bojí a rehotali sa dobre na mne....Dobre som sa pobavila. Dokonca som sa usmiechla, smiala som sa tak potichu ešte dobrú minútu. Utrela som si slzy, čo sa mi po lícach kotúľali papierovou vreckovkou, ktorú som žmolila v ruke, bola už aj tak dosť mokrá. Maskovala som ich okuliarmi... Nadvihla som si ich,otočila za komunikatívnou paňou, čo so psom zabočila na "lermontku" a vážne sa zamyslela nad tým, či ten chudák pes vedel kam má zabočiť, či porozumel kam zajtra s paničkou pôjde.Nabudúce napíšem o tom, ako som cvičila našu domácu klasickú dedinskú mačku.