a tak sme šli, autobusom do Modry, a potom pešo po zelenej (či červenej?) až do Pezinka.
Cestou sme stretli tatka, takého mladého s dvoma malými čvirikmi, mohli mať asi tri roky, a rozhadzovali lístie a boli zlatí, a motkali tam hlúpostičky jeden po druhom a my sme sa tak na nich usmievkali..
Stretli sme aj takú vežu - tuším sa volá Veľká Homola, ja si názvy nepamätám, len viem že je to vysoká veža z dreva. A drahý mi vraví že poďme hore Aninka, vylezme si a pozrime si okolie.
lenže Aninka - to ako ja - sa výšok bojí...tak som vyšla len tuším na tretie "poschodie" zo siedmich a tam som si čupla kŕčovito som sa držala zábradlia, dole sa nepozeraj Aninka, len rovno sa pozeraj, tak Aninka tam sedela ako päť korún, a modlila sa nech ten manželík už zlezie dole....
Jejda to bola akcia...bála som sa ako malá.
a potom ...výlet druhý...bol asi o mesiac v Prahe.
krásne sme chodili s priateľmi po Petříne, po ružovom sade, a zrazu bola pred nami vyhliadková veža....no Aninka, premôž sa, odvahu...hovorila som si v duchu...bála som sa ako malá...lebo ja sa výšok fakt bojím...ale normálne si to dievčatá a chlapci predstavte, Aninka vyliezla na tú vežu, a prežila to. A prežila som to v pohode. No krása...keď sa človek premôže...
Niekto sa bojí psov, niekto výšok, niekto pavúkov, niekto tmy....ale ten pocit keď to človek premôže je krásny...
Som zvedavá či je na Morave, kam sa chystáme tento týždeň tiež nejaká veža....
