Návratom na kontinent s cieľom konečnej porážky Nemecka sa Briti zaoberali hneď po šťastlivej evakuácii Britských expedičných síl z Dunkirku v máji 1940. Pri vtedajšom rozložení síl - na jednej strane Nemecko, okupujúce Európu od rieky Bug po kanál La Manche a navyše v spojeneckom vzťahu so Sovietskym zväzom, na druhej strane Veľká Británia, ktorej ťažká armádna výzbroj pozostávala po májovom fiasku na kontinente z púhych 500 poľných diel a 200 tankov - išlo však o úvahy čisto teoretické. Británia čelila nemilosrdnej ponorkovej vojne, na dohľad od doverských útesov sa zhromažďovali nemecké invázne vojská a na oblohe sa práve rozhorieval boj o vzdušnú nadvládu nad Kanálom a juhovýchodným pobrežím ostrova.
Prešiel rok, počas ktorého Británia samotná čelila kontinentálnym veľmociam a situácia sa radikálne zmenila. V júni 1941 napadol Hitler svojho dovtedajšieho spojenca - Sovietsky zväz a v decembri, niekoľko dní po udalostiach v Pearl Harbore vyhlásilo Nemecko taktiež vojnu Spojeným štátom. "Zvíťazili sme; zvyšok je len správna aplikácia početnej prevahy," zapísal si W. Churchill v ten deň do denníka. Skutočné prípravy na návrat britskej 2. armády na európsky kontinent sa mohli začať.
Keď v júni 1940 Nemci prekvapivo ľahko triumfovali nad spojenými francúzskymi a britskými vojskami v severozápadnej Európe, Molotov si dal predvolať nemeckého veľvyslanca v Moskve a blahoželal mu k dosiahnutým víťazstvám. Presne o rok neskôr sa Sovietsky zväz ústami toho istého ministra u Churchilla hlučne dožadoval otvorenia druhej fronty, pričom jednotky Wehrmachtu opäť postupovali desiatky kilometrov denne, tentoraz však smerom na Kyjev, Moskvu a Leningrad. "Kvôli porážke Nemcov sa spojím aj s diablom," vyjadril sa britský ministerský predseda, inak presvedčený antikomunista a ako prvú pomoc pre neočakávaného spojenca nariadil dodávky vojenského materiálu prostredníctvom námorných konvojov do arktického prístavu Murmansk.
Nemecká letná ofenzíva na Východe v roku 1942 s kódovým názvom Fall Blau sa valila ruskou stepou ku Volge a na Kaukaz. Stalin zúfalo vyzýval Spojencov ku akcii v západnej Európe či na Balkáne, ktorá by donútila Nemcov stiahnuť 30-40 divízií z východnej fronty. Briti sa však na podobnú akciu vonkoncom necítili pripravení. V severnej Afrike britská 8. armáda s obtiažami čelila Rommelovmu Afrikakorpsu, nemecké ponorky potápali v priemere 200 lodí mesačne a podstatná podmienka úspešného vylodenia - trvalá vzdušná prevaha v oblasti vylodenia - bola kvôli nízkemu doletu stíhačiek Spitfire a v súvislosti so zavedením novej nemeckej stíhačky Focke-Wulf 190 nesplniteľná. V auguste 1942 bol síce podniknutý obojživelný útok na Dieppe ako skúška dobytia opevneného prístavu, zúčastnená kanadská 2. pešia divízia však utrpela 60% straty a RAF napriek prevahe 3:1 stratila 103 lietadiel oproti 48 nemeckým. Pre Britov, ktorí mali navyše v pamäti milión padlých v prvej svetovej vojne to bol ďalší argument proti unáhlenému úderu na francúzske pobrežie a namiesto toho presadzovali "periférnu stratégiu" v Stredomorí a na Balkáne. Istý americký predstaviteľ cynicky povedal: "Nemajú sa (Briti) kam ponáhľať.. ich kôň beží v správnej dráhe a momentálne míňajú americké doláre a ruské životy.."
Spojené štáty boli na vojnu absolútne nepripravené: armáda USA bola v septembri 1939 čo do veľkosti sedemnásta na svete, hneď za rumunskou. Už v roku 1942 však krajina so 132 miliónovou populáciou postavila do zbrane 2,5 miliónov mužov (do konca vojny až 12 miliónov) a priemysel sa preorientovával na masovú vojnovú výrobu, zásobujúcu vlastné amrády aj Spojencov. V júli 1942, keď hlavný japonský nápor v Pacifiku bol zastavený v bitkách v Korálovom mori a u atolu Midway, prijal prezident Roosevelt britský návrh na spoločnú inváziu do severnej Afriky, pričom cieľom bolo obkľúčenie nemeckých vojsk v Tunisku a neskoršie vyradenie Talianska ako spojenca Osi z boja. Viacerí americkí generáli sa plánu protivili, dôvodiac rozptyľovaním zdrojov a neochotou nasadzovať vlastné vojská kvôli (údajným) britským politickým cieľom v Stredomorí. Ako najrýchlejšiu cestu ku porážke Hitlera videli v útoku na francúzske pobrežie v roku 1943 a postup armád priamo do srdca Nemecka. Možnosť zocelenia zatiaľ neskúsených amerických pozemných vojsk na vedľajšom bojisku, ako aj snaha aspoň čiastočného splnenia sľubov voči Sovietom ohľadom otvorenia druhej fronty však u Roosevelta rozhodla. Zároveň bolo predbežne dohodnuté, že v roku 1943 sa zrealizuje invázia z britských ostrovov do Francúzska pod kódovým menom Sledgehammer. Náčelník štábu americkej armády George C. Marshall však už vtedy predpovedal, že novembrová operácia Torch a následná severoafrická kampaň znemožní zhormaždiť dostatok síl na nasledujúci rok plánovanú akciu v Európe.
Po úspešnom vylodení v severnej Afrike však začalo byť všetkým zúčastneným zjavné, že tuniské ťaženie sa predĺži aspoň do mája 1943 a ofenzíva z britských ostrovov sa cez leto 1943 naozaj nestihne. Samotný Spojený výbor náčelníkov štábov amerických a britských síl po dôkladnom štúdiu dovtedy vypracovaných britských inváznych plánov navyše prehlásil, že operácia v takom rozsahu sa nedá zrealizovať skôr ako na jar 1944. Do tej doby sa mala získať úplná prevaha na mori (jar 1943 bola z hľadiska strát spôsobených ponorkami pre Spojencov priam katastrofálnou), prevaha vo vzduchu a na britských ostrovoch sa malo zhromaždiť a vycvičiť 100 angloamerických divízií a vyrobiť a prepraviť úmerné množstvo výsadkových plavidiel.
Zakiaľ v severnej Afrike v máji 1943 kapitulovalo 240 000 nemeckých a talianskych vojakov a na britské naliehanie sa v júli 1943 Spojenci vylodili na Sicílii a neskôr na samotnom Apeninskom poloostrove, v Británii sa plánovala najväčšia a najzložitejšia vojenská operácia v histórii. Miesto vylodenia na kontinente muselo byť v účinnom dosahu leteckého krytia, vyloďovacie pláže museli mať dostatočné rozmery na vylodenie prvosledových 5 divízií, terén a nemecká obrana za plážami mali umožniť rýchly postup motorizovaných armád do vnútrozemia. Napriek niekoľkým nevýhodám bola ako miesto vylodenia zvolená Normandia. Nízkolietajúce stíhačky snímkovali normandské pobrežie, miniponorkami vylodení špecialisti skúmali v noci na vyloďovacích plážach geologický podklad z hľadiska únosnosti obrnených vozidiel, francúzske hnutie odporu zhromažďovalo informácie o nemeckej obrane. V Británii cvičili výsadkové jednotky na modeloch postavených v mierke 1:1 útok na opevnené delostrelecké batérie vo vnútrozemí, tankisti sa učili ovládať obojživelné tanky typu Sherman so schopnosťou plávať alebo čistiť mínové polia a taktické letectvo systematicky útočilo na francúzske železničné uzly, obranné postavenia Atlantického valu a ponorkové prístavy. Pre úspešné vylodenie muselo byť splnených bezpočet podmienok: výška, čas a sila prílivu sa museli kryť s meteorologickými podmienkami zaručujúcimi možnosť riadenej delostreleckej paľby z lodí a presnosť leteckých útokov; mesiac musel byť vo vhodnej fáze, aby piloti dopravných lietadiel a klzákov s parašutistami mohli v noci nájsť pristávacie zóny; príboj nesmel presahovať určitú hranicu; týmto podmienkam vyhovovali v mesiaci len 2-3 dni. Vylodenie sa nemohlo realizovať za plného prílivu, kedy by míny a protiinvázne prekážky neúmerne ohrozovali výsadkové plavidlá, pri vylodení za plného odlivu by boli zasa postupujúce jednotky vystavené paľbe nepriateľa na stovkách metrov prázdnych pláží. Problémy logistického charakteru boli nesmierne: požadovaných 3323 výsadkových plavidiel muselo byť načas zhromaždených v prístavoch a jednotky museli prejsť cvičnými vylodeniami; miesto a čas invázie museli zostať utajené pred nepriateľom; keďže najbližší prístav Cherbourg bude aj po dobytí dlho nepoužiteľný, v prístavoch sa kompletizovali vyše milióna ton vážiace umelé pristávacie móla a podmorské potrubie pre dopravu pohonných hmôt na predmostie, pričom prevažná väčšina potrebných zásob sa prevážala zo Spojených štátov cez Atlantik.
Invázne pobrežie bolo rozdelené na 5 častí s kódovými menami UTAH, OMAHA, GOLD, JUNO a SWORD. Na nich sa mali vylodiť 4. pešia divízia (UTAH), 1. pešia a časť 29. pešej divízie (OMAHA), britská 50. pešia divízia (GOLD), kanadská 3. pešia divízia (JUNO) a britská 3. pešia divízia (SWORD). Za nimi malo nasledovať ďalších 9 tankových a peších divízií druhého sledu a ďalšie jednotky tak, aby po nahromadení dostatočných síl došlo k prielomu z predmostia do otvorenej krajiny s plným využitím manévrovacej prevahy a palebnej sily obrnených divízií. Americká 82. a 101. výsadková divízia mali zoskočiť na pravom krídle predmostia a zabezpečiť úzke priechody cez zaplavené oblasti z vnútrozemia k pobrežiu; britskí parašutisti mali za cieľ obsadiť mosty cez rieku Orne a Caenský kanál, aby kryli ľavý bok vylodených jednotiek pred protiúderom nemeckej 21. tankovej divízie. Britské a americké taktické letectvo mali spomaliť presun nemeckých posíl do Normandie tak, aby nepriateľ nemal napr. v oblasti Caen v deň D+2 viac než 5 a v D+8 deväť divízií.
Vďaka dôkladnej príprave, priam neuveriteľnej skutočnosti že nedošlo k prezradeniu presného času a miesta invázie a vďaka prechodnému zlepšeniu počasia 6. júna 1944 sa invázia úspešne uskutočnila. Spojeneckí plánovači predpokladali počas dňa D straty až 40 000 vojakov; skutočné straty predstavovali našťastie len 11 000 mužov, z toho 2 400 padlých (okrem parašutistických jednotiek). Vylodenie prebehlo pomerne hladko s výnimkou pláže Omaha. Kombinácia skúsenej 352. nemeckej pešej divízie v obranných postaveniach, nepresného leteckého a námorného bombardovania a rozbúreného mora, ktoré pochovalo 20 z 25 obojživelných tankov spôsobila nahromadenie jednotiek bez podpory ťažkých zbraní na plážach pod 30m vysokými pobrežnými útesmi, kde si nemecká guľometná, mínometná a delostrelecká paľba vyžiadala medzi útočníkmi krutú daň. Nakoniec však priama palebná podpora torpédoborcov a preniknutie amerických jednotiek v slabšie bránených sektoroch do tyla nemeckých postavení spôsobili na OMAHE kolaps nemeckej obrany. Nemecká 352. divízia utrpela straty 1200 mužov a po vyčerpaní munície sa pod tlakom stiahla do vnútrozemia. Nemecké tankové divízie, ktoré snáď mohli v kritickom čase vylodenia zvrátiť situáciu, boli umiestnené príliš ďaleko vo vnútrozemí a bez jednotného velenia. Jednotky Wehrmachtu a Waffen SS počas kampane v Normandii nikdy nedokázali zhromaždiť dostatočné sily na účinný protiútok, predovšetkým kvôli úplnej prevahe spojeneckého letectva a ničivej sile námorných diel s dostrelom desiatok kilometrov. Krvavé boje v krajine rozkúskovanej živými plotmi a mimoriadne vhodnej pre obranné boje pokračovali ďalších 7 týždňov, kým americké jednotky neprerazili nemeckú obranu pri mestečku St. Lô a zvyšky nemeckej 7. armády boli obkľúčené a zmasakrované medzi mestami Falaise a Argentan. Nemecké straty predstavovali 210 000 zajatých a 240 000 padlých a ranených, 2000 zničených a opustených tankov a definitívnu perspektívu porážky v druhej svetovej vojne.
Úderné jednotky 1. pešej divízie po vylodení na pláži OMAHA. Spolu so ženistami v priebehu prvej hodiny utrpia až 80% straty.
Pohľad z vyloďovacieho plavidla smerom na pláž OMAHA. Nad pobrežím sa vznáša dym z požiarov po leteckom a námornom bombardovaní. Prvé vylodené jednotky idú v ústrety nemeckej obrane rozmiestnenej na vrchole pobrežných útesov.
Vojaci 116. pluku 29. pešej divízie sa kryjú za protiinváznymi prekážkami pred nemeckou paľbou. V pozadí poškodené a potápajúce sa výsadkové plavidlá.
Atlantický val v sektore OMAHA dnes. Zvyšky nemeckých bunkrov a zem zvlnená krátermi.
Pláž OMAHA, sektor Easy Red.
