Descartes na základe svojich skúmaní a pozorovaní došiel k názoru, že zmysly nás môžu niekedy klamať, preto predpokladá, že veci, ktoré vidí alebo mu prídu na myseľ, nemusia byť pravdivé, môžu to byť preludy jeho snov. Potom si uvedomil, že jediné o čom nemôže pochybovať, že existuje, že je na tom svete. Na základe tohto poznatku vznikla slávna veta.: Cogito, ergo sum (Myslím, teda som).
Potom sa rozhodol zistiť, odkiaľ mu bolo dané myslieť na niečo dokonalejšie, než je on sám. A poznal, že musí existovať nejaká dokonalejšia bytosť. Z ničoty nemôže nič vniknúť, tak mu túto predstavu musela dať nejaká dokonalejšia bytosť. Je to dokonalá bytosť, na ktorej je závislý a od ktorej obdržal všetko, čo má. Boh je podľa neho sám nekonečný, večný, nemenný, vševedúci, všemohúci. V Bohu nemôže byť pochybovanie, nestálosť alebo smútok.
Vo svojej knihe Rozprava o metóde tvrdí, že Boh existuje, tak ako môže byť istý akýkoľvek geometický dôkaz. A pokiaľ si mnohí nahovárajú, že je ťažke ho poznať, a dokonca poznať, čo je ich vlastná duša, je podľa Descartesa preto, lebo nikdy nepozdvihujú svojho ducha nad veci zmyslom prístupné a že sú zvyknutý prijimať veci predstavivosťou, čo je zvláštny spôsob myslenia, vyhradený pre hmotné veci, že všetko, čo nie je predstaviteľné, zdá sa mi nepochopiteľné.
Všetko, čo je reálne a pravdivé, vychádza z dokonalej a nekonečnej Bytosti. Rozum nám nediktuje, že to, čo vidíme alebo si predstavuje, že je pravdivé. Podľa Descartesa nám rozum diktuje, že všetky naše idee a postrehy musia mať podklad pravdivosti, ktorý ho do nás vložil Boh.
Literatúra:
Descartes, René: Rozprava o metodě, jak správně vésti svůj rozum a hledati pravdu ve vědách. Jan Laichter, Praha 1947
